Basnicky.sk

Otvorím okno, prevetrám hlavu.
Musím si ju udržať studenú, studenučkú.
Lebo inak začnem blúzniť,
A môže sa stať, že dostanem aj horúčku.

A kto mi tu niečo potom uverí,
Keď začnem splietať vence kapustových fliačkov.
A slová rátam, keď čísla hovorím.
Chce sa mi spať a v mysli mám lietajúcich vtáčkov.

A potom, ak sa to nelieči,
Choroba prechádza do závažnejšieho štádia:
Počujem len nezmyselné reči,
Hlasy sa vzďaľujú, nepočujem už hudbu z rádia.

Do rádia hovorí nejaký ujo.
Alebo je to rozhlas?
Začnem nad tým rozmýšľať. Tuho.
Bola to nesmrteľnosť chrústa, či zlatý vlas??

Čo som to chcela?
Neviem, čo mám urobiť ako prvé!
Je toho tak veľa.
Moja myseľ popletená... srdce vzrušene bije.

Pred očami vidím pár iskier,
Už mi je to ajtak jedno.
Celá sa trasiem,
Nerozoznávam vrch a dno.

Vôbec neviem, prečo mi na tom tak záleží...
Mala by som sa už na to vykašľať.
Určite to bola blbosť, čo niekedy hlavou prebeží.
Na zemi je pohodená ružová mašľa.

Neprítomným pohľadom pozorujem motýľa.
Sadol si na mašľu. Ktovie prečo?
Prebehla už nejaká chvíľa,
Začínam sa cítiť ako malý, nepotrebný škrečok.

Zmocňuje sa ma úzkosť,
Potom nenávisť,
Zisťujem, že som unavená ako storočná kosť.
Niekto klope. Pani Beznádej chce prísť...