Basnicky.sk

Keď som sa zobuila,
ležala som sama.
Pred dňom teba som chcela,
teraz sama som.

Keď na ulici stretneme sa,
chabé prepáč riekneme.
Nikto slovo nepovie,
iba sa na seb pozrieme.

Ani jeden z nás,
slovo neznášam ťa neovie.
Miluješ mňa,
či niekoho iného?

Keď ráno na púosteli cítila som sa sama,
videla som a cítila,
že už ťa viac mať nebudem.
Tak prečo...?

Každý deň je mi tak,
je mi onak.
Keď ťa vidím s inou,
ľúto príde mi.

Keď sa sami stretneme,
tak aj naraz povieme
to slovko,
ktoré zabíja nás.

To slovko,
ktoré meznášame,
to slovko
PREPÁČ.

Nie. Neprepáčim ti,
keď mi to tak sucho povieš,
no i tak,
si stále pletieš.

Pletieš si mňa,
mňa s ňou.
To slovo prepáč,
počuť nechcem.

Keď adránom zbadala som,
ako v okne kývaš mi,
prišlo mi ľúto,
a slzy stiekli mi.

Rana na srdci mi ostala.
Ostatné rany časom som si zahojila.
No rana, ktorú mám,
zahojiť si nedám.

To slovko Prepáč,
veľa spravilo.
Na teba nezabudnem,
nikdy na teba nezabudnem.

Ale i tak...
prepáč.
Ak som spravila,
čo nemala som...

prepáč....