Basnicky.sk

Chodím mestom celkom sám
Oblečený do naha
Mám všetko a nič nemám
Pijem smútok z pohára
Chodím mestom a trápnym gestom
Snažím sa dať svetu na javo
Že môj život je mojím trestom
Za to že som konal váhavo
Vlhké tiene pochybností
Skláňajú sa mi pod nohami
A niekde na obzore zlomila sa mi prítomnosť
Zaháňajúc radosť čo ma zlostí
Pijem nešťastie a stále nemám dosť
Pouličné lampy svetlom mi šepkajú
Perverznosti z ktorých bolia uši
Kvapky dažďa smútok mi skrývajú
Už ho cítim len ja niekde v duši
Z pahreby nežných spomienok
Na domnelú existenciu spokojnosti
Vytiahnem žeravý kamienok
Ktorý mi krásou spálil prsty
Stekajú, čoby krv, krištáliky soli
Ktoré sú namočené do vody
Každá slza dušu trochu bolí
Bez ohľadu na to aké máme na ňu dôvody
A rozochvelá ruka pevne stíska pero
Legálny nástroj duševnej samovraždy
Každé slovo sa mi na papieri chvelo
Vlastná duša neľahko sa vraždí
A posledné slovo uzatvorí celok
Ktorý odprevadí moju dušu navždy
Dušu, po ktorej tu zostalo iba prázdne telo
Nahé, pusté, rozmočené v daždi...