Basnicky.sk

Zbohom, tak lúčim sa,
navždy a naveky...
Ach jak to smiešne znie,
že život je nepekný.
Ževraj už nasiakol,
trpkastou príchuťou,
jar v colu zmení sa,
vydám sa svojou púťou.
Bez teba, čo takto veľmi’s
ma zmenila,
učila ako žiť,
oči otvorila...
Prečo tak smutne sa,
rozlúčiť musíme?
Chyba je vo mne,
nie dvaja sa mýlime,
lež jeden pochybil,
poznanie ťaživé,
keď zrazu iná si,
a všetko je iné.
Všetko von okolo,
no tiež vo vnútri mňa,
spoznávam smútku dno,
s mŕtvolou si ma mýlia.
Prosím ťa šťastná buď,
ak sa dá zabudni,
veď takýto osud,
nám snáď bol osudný.
Vypijem pohár si,
od dna až po okraj,
zabudnem na krásu,
na lúku, kvetov raj.
Na všetky myšlienky,
spomienky, pocity,
zabudnúť len to chcem,
na to že čo si ty.
Čo’s pre mňa bývala,
čo možno raz budeš,
nevládzem žiť takto,
keď o ničom nevieš.
Preto je to také,
smutné až komické,
že smútok vytvorí,
dielo tak lyrické.
Dielo kde nevidieť,
jak vlasy trhám si,
ako sa zožieram,
plávam z posledných síl.
A čakám pokojne,
priateľa žraloka,
čo vodu so soľou,
zmení v tú z potoka.
Čo život na svete,
zmení v ten posmrtný,
a preto lúčim sa,
nuž prosím zabudni.
Tak sme sa už odlúčili,
ja vkladám hlavu do kutne,
nič premenným neostáva,
lež je konštantne smutné.
A od rohu smrtka máva,
smútku rýchlo zbavím sa,
hneď ako mi krkom prejde,
pomyselná jej kosa.