Basnicky.sk

jedowka  Zobraziť/skryť lištu autora

Motýle

Dnes si si znovu sadol vedľa mňa v autobuse. Tvoje lásky sa rozpŕchli- boli to husi. Roztiahli svoje biele krídla a uleteli oknom. Na chvíľu ťa zmiatla plytkosť ich očí. Vravel si, že za nimi musí byť čosi viac. Nebolo. Ja som to vedela a bola by som Ti to povedala, keby mi vtedy neboli vyleteli z úst motýle. Tebe sa páčili, ale ja som sa za ne hanbila- v takej nepríhodnej chvíli! Vôbec nemám chuť rozoberať Tvoje lásky, nechápem, prečo mi o nich stále rozprávaš. Nikdy sa mi nepáčili a ani nebudú. Okrem jednej- je taká divná...ale preda krásna. Lenže mi vždy pripomína, že ja taká nikdy nebudem. Takže v konečnom dôsledku si ich naozaj môžeš nechať pre seba. Zvláštne na mňa pozrieš a púšťaš na svoje miesto akúsi prastarú ženu vo fialovom klobúku. Má celkom čierne ústa. Stále rozpráva o nemožnej situácii v zdravotníctve, ako ju všetko bolí a ako musí vždy čakať aj niekoľko hodín, kým sa na ňu lekár pozrie. Svieti mi do očí slnko, tak len žmúrim a sem-tam vypustím nejaké "hm". Už ju nepočúvam. Radšej sa venujem úvahám o ružových a tyrkysových dievčatách. Naozaj sú také sprosté alebo len zdanie klame? Dokážu sa zapodievať aj dôležitými vecami? A prečo tak často rozprávajú o blbostiach a správajú sa ako figuríny? Z úvah ma preruší tieň domu, ktorý na mňa dopadol. Už mi nesvieti do očí a Ty sedíš opäť vedľa mňa a na nohách Ti sedí ten fialový klobúk. Pýtam sa, prečo máš ten klobúk a Ty na to, že zostal na sedadle a nechcel si ho prisadnúť. Tak si nechal klobúk, aby prisadol Teba. Vravíš, že tá žena sa vyparila. Najsamprv ruky, potom nohy, potom zadok, potom brucho, potom hruď a lopatky, až kým nezostala len vo vzduchu visiaca a rapotajúca hlava s klobúkom. Fúkol si do nej a rozptýlila sa vo vzduchu. Zostal len klobúk. Skoro sa bojím nadýchnuť, aby sa do mňa neprevtelila. Ešteže sú otvorené okná! Nemáme si čo povedať. Je to trápne, hlavne, keď vidím, ako sa snažíš niečo vymyslieť, aby si prerušil to ticho. Najradšej by som bola, keby si držal zobák, aby som Ti mohla povedať, že nenávidím Tvoju divmú lásku. Zbieram silu a vhodné slová. Musím sa ponáhľať, lebo sa blíži moja zastávka. Mám to! Otváram ústa, aby som Ti to konečne povedala, ale misto slov z nich vyletujú- ach nie! - znovu tie prekliate motýle! Nádherné oranžovo-modré motýle. Moja zastávka. Vstávam a pozriem na Tvoju rozžiarenú tvár. Naozaj nechápem, čo sa Ti na nich tak páči. Tak som Ti to zase nepovedala. No čo. Inokedy. Alebo aj nie...
Dátum vloženia 2. 5. 2006 17:50
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1609
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre