Basnicky.sk

Nechce sa nič, nič, ani zápalkou škrtnúť, je to proti našej vôli,
Ani plakať, ani smiať sa, svet nám viac nedovolí.
Nechce sa nič, polia života ležia ľadom,
Ľad chránený je naším srdca chladom.
Nechce sa nič a predsa svet do chmúrna padá,
Na javisku našich masiek ti tvoj vrah úctu skladá.
Nechce sa nič a ty pokojným spánkom spíš si,
Neboj, tým spánkom pokojným svoju dušu čiernym kalíš si.
Nechce sa nič, možno ešte vyvaľovať sa v tráve,
V tráve, na ktorú keď ľahneš, smrteľný úder zasadíš je práve.
Nechce sa nič, možno zabíjať, možno trošku, zopár stovák,
Možno niečo zachrániť, ale nemôžeš, lebo si len otrokom veľkých, naivný Slovák.
V tvári smrti sa predsa začne chcieť,
neskoro, Slovák, zomrel si, bo až keď si sa začal báť, pomôcť si chcel.
Neskoro, neskoro, na hlavy naše nenávisť dávno spadla, omámené mozgy,
Z nás sú už dávno trosky.
Čujte ľudia, myslím, že menší bude smrad,
Keď začneme miesto nenávisti hovná srať.

Zabila som ja, zabil si ty, zabili sme všetci,
Násilie ťa zľahka miesi,
Jak tri prúty vieme sa spolu zomknúť, keď o vraždu ide,
Keď o pravdu, strach na nás príde
Z dobrej myšlienky nakoniec stále len zlá vzíde.
Zlo je človeku tak pohodlné, ako život v zapletených intrigy vlasov hnide.
Človek bez obočia klamlivý výzor tváre má,
A tak si ho lepí, pretvárka zdarená.
V tme nič nevidí a ani v svetle, lebo už dávno zhaslo,
Kiež by sa jeho svedomie pred spravodlivosťou triaslo.
Ale on žiadne nemá, v tom je ten problém, tá sleposť národa
Lebo bez kúska hanby vyhlási, že Boh na zlého sa podobá.