Basnicky.sk

Nožička malá
do zeme sa vrýva,
Duby cestou váľa,
Veje jej pri tom jej hriva.

Kto vypovie ten príbeh?
Ja? Tak potom uteká, len ďalej,
nemá na výber,
uteká, nemajúc nádej

Upaľuje rýchlo,
nie je to jej vina,
bez myšlienky, a predsa chytro,
v hrdle jej vyschýna..

Pomaly sa blíži
K svojmu miestu krásnemu,
Už ho v diali dlho vidí
A ja ju vidím, dievčinu bezmennú.

Nevnímajúc sa ponáhľa,
Ponáhľa bez váhania,
Časom vtedy mrhala,
Keď bežať ku krížnej ceste váhala.

Už len kúsok,
Kúsok ju odtamadiaľ delí,
A predo mnou naschvál- kŕdeľ húsok.
Kŕdeľ húsok osudu tu velí.

Nevidím ja úbohá,
Dej ten nasledovný.
Je to len náhoda?
Alebo zámer? Ak hej, tak zámer hrozný.

Nastáva tma,
Nič nevidieť,
Ešte cítim, vôkol je hmla,
Akoby som telo stratila, na zem padám.

Čo to, čo to?
Kam sa stratil autor tohto deja?
Však vždy bolo toto jeho motto:
Buď ja abo nik, inak sa to nedá.

Na chvíľu ho opustilo,
Jeho slabé telo,
Asi viac svoju dušu nechcelo,
Aj keď ešte stále so sebou ju bralo.

Stačilo tak málo
A duša by bola bez tela.
Duša z tela urobí válov
A potom ho ešte i spovedá.

A čo ďalej?
Rozpoviem ja vám ten príbeh,
Telo, duša a číra beznádej,
O to tu teraz ide.

Rozmýšľa, nač tam stojí.
Nie ona, ale tá druhá.
Malá, čo nemá dušu na pokoji,
Odraz bol by pre ňu vzpruha.

Hlavu má sklonenú a odvrátenú,
Rozochvejúc držiac sa lana,
Tvár strnulú, nemennú,
Aj keď vidno- váha.

Jej oči sa metajú,
Ju naopak- mätú,
Jej záchvevy konca nemajú,
Ju k šialenstvu vedú.

Pripútaná k telu,
Duša, duša šialená.
Chce ho zabiť, zabiť v ňom vieru,
Hraníc už roky nepozná.

Stojí si tu sama,
Žena, žena maličká,
Sama a zronená,
Ranená odmalička.

Myšlienka krásna jej hlavu opása,
Tá druhá len nadol pozerá.
Hoc váha a nedá sa,
V rukách kus ocele zviera.

A čo sa stalo,
Kým tu ona- duša,chvíľu nebola?
Stalo sa, čo sa stať nemalo,
Možno to- snáď , ničia nebola chyba.

S noho slabou,
na most vykročila,
ručičkou malou,
kol ocele mosta sa ovila.

Jej láska seba k sebe stala sa vadnou,
A tak teraz- miesto žitia,
Myšlienkou krásnou,
Seba zabíja.

Toť sa stalo,
Stalo a už neodstane,
Chýbalo tak málo,
Duša by bola bez tela- no nie je.

Stojí tam nahá,
Odetá plačom,
Úplne slabá,
Ni čiapočku nemá, umiera, načo.

V očiach už nejest odrazu duše,
Len tá vôľa netrpieť,
Bolesť ju isto pokúše,
No nemusí, len odraz pretrpieť.

Vidíte, vidíte, jak duša dokáže ublížiť telu?
Radšej odoprie si všetko a do temnoty skočí!
Zabije v ňom všetko, aj v seba samého vieru.
Len čo v ňom svoju minulosť- kus dobra, zočí.

Prečo to všetko, povedzte vedci,
Prečo sa to deje?
Poďme pekne k veci,
Neviete, tak kam vaša veda speje?

Hodiny vekov, tak to chodí,
Nepomáha snáď už ani tá naša viera,
Človek sa aj tak dobrý rodí
A so zlobou líha spať, so sebou- UMIERA!

Nač to všetko, pretvárka a zášť,
Naučme sa radšej svoje deti- naše telá milovať!
Lebo naše telá a to zvlášť,
Majú ako naše duše vyzerať.

Človek, koľkú odvahu ty máš,
Zabila bych ťa.
Darmo sa na nevinného hráš,
Keď každý večer s iným líhaš spať.

Človek, koľkú odvahu máš,
Zabudnúť na dieťa,
Nechať ho v seba vyrastať,
No neboj, ono vyrastie a zabije i teba, nielen seba.
Nebudem tu teraz pravdu našu páčiť.
Hodiny vekov,
Človek sa iným rodí
A iným líha spať.

A kam to vedie,
Všetci dobre vieme.
Každý sa v tom vezie
Niekto vytrhal húskam perie.

Nemá nohu,
Už ju nemá, nemá na moste,
Dokončila svojho života slohu,
Už netúži po sebe, ba ani po pocte.

To telo padá,
Padá a takmer bezcieľne,
V poslednej chvíli i cez tú bolesť dušu svoju hľadá,
No asi bezzmyselne.

A žeby teraz?
Zázrak? Karta sa obracia,
Stalo sa to možno ani nie raz,
A predsa- duša k ranenému telu sa vracia.

Počula volanie
A na poslednú chvíľu seba v sebe našla.
Nejde o to, čo bolo, ale čo je,
Jej láska je teraz krásna.

Za devou sa rúti,
Rýchlosťou, ktorou len ona môže ísť,
Strach z toho, že ju nechytí, ju mučí,
Stačí seba zachytiť.

Chce už k telu,
Vôľa, vôľa preveľká,
So sebou splynúť, veru,
Duša s telom, konca- kraja nemá.

Dych sa dvíha,
Duša, tá ho cíti- pod sebou,
V oku sa telu bolesť mihá,
Seba cíti, no seba nad sebou.

A zrazu- v prstoch cit,
V srdci teplo,
Pre tento pocit
Oplatilo sa obom?, jednému!, bojovať.

Nevadí už teraz,
Samotná tá smrť,
No kto povie rodine, milovaným prepáč?
Príde nová smŕšť.

Hodiny vekov,
Porušili svoju periódu,
No predsa- výnimka potvrdzuje pravidlo,
Možno sme teraz všetci výnimkou ľudského rodu.

Hodiny vekov. Človek sa človekom rodí, no taký nelíha spať, človekom ostáva, naštastie, aj po smrti.


Venované Luckovi a najmä Gabuzdičke. Hej, hej, bolo to pisane i s venovanim, tak co uz, nezoberiem im ho teraz.