Basnicky.sk

Depresia, čierna káva a cigarety.
Všetko.
A ešte telka.
Depresia je šedá, káva nie je čierna a cigarety sú dávno vyfajčené.
V telke dokonalí muži,
dokonalé ženy,
dokonalé reklamy,
dokonalý život.
Dokonalý svet, zachvátený mobilnými komunikáciami.
Len ja tu sedím akosi bez pochopenia.
Bez duše cudzieho človeka, ktorý by ma pozval na ďalšiu kávu
a možno by sme sa aj sfajčili.
Vlastne sme si všetci cudzí- všimol si si to?
Ani po rokoch známosti nevieš o človeku toľko,
aby si mohol povedať, že poznáš jeho dušu.
Nikdy správne nepochopíš myšlienkové a pocitové pochody niekoho.
A načo by si ich vlastne chápal? Aby si zistil, že nie si sám?
Aj tak si sám.
Tak, ako ja.
Pokojne si to môžeš vypáliť na hruď.
Tak, ako ja.
Sme si cudzí.
Ale aj tak cítime potrebu vykrákať si navzájom, čo sa v nás deje.
Je to smiešne.
Až sa mi chce z toho plakať.
Je to úbohé.
Až sa mi na to chce zabudnúť.
Chceš ma spoznať?
Hlúposť.
Chceš, aby som ja spoznala Tvoje smútky.
A ak by si naozaj chcel...
aj tak spoznáš len telo a niekoľko myšlienok+pocitov.
Nechceš ma spoznať- zhrozil by si sa.
A vlastne mi na tom všetkom záleží.
Viac, ako som si ochotná pripustiť.