Basnicky.sk

Na Vianoce keď už pod stromčekom
ležali len obaly od darčekov,
vstal otec a podal mi balík malý,
aj keď sme si už všetci dary dali.

Zvedavo som škatuľku otvorila hneď
a malá bábika uzrela veľký svet.
No na mojej tvári sa zjavila vráska,
keď sa na mňa dívala tá plastová kráska.

Otecko sa usmieval od ucha k uchu.
Zrazu sa mi zdalo, že v izbe niet vzduchu.
"Oci, veď už nie som malá," šepla som tíško.
"Veď ja viem," povedal a pohladil mi líčko.

Došlo mi to až dnes, po niekoľkých rokoch,
že otecko videl môj život len v skokoch.
Jeho ustavičné cesty ma oň okrádali
a z otca a dcéry sa neznámi ľudia stali.

A tak nechtiac prišiel o celú moju mladosť,
bábikou chcel vzbudiť vo mne detskú radosť.
Naznačoval, že nech budem akokoľvek stará,
aj tak navždy ostanem jeho dcérka malá.

Dnes tu stojím tíško a v očiach mám slzy,
chcela som mu povedať ako ma to mrzí,
že za celý život sme neboli dosť spolu,
že ho ľúbim, no už mám, tak povediac, smolu.

Ocko leží meravý v drahej rakve krásnej
a ja prosím o dážď aj z oblohy jasnej.
Na ďalekú cestu nepustím ho samého.
Vkladám k nemu potajmä priateľa jedného.

Spopod viečok slzy mi vytekajú,
keď ockov hrob hlinou zasýpajú.
Nevrátiť požičané nemal vo zvyku,
viem, že mi raz opäť dá moju bábiku.