Basnicky.sk

žiadne hviezdy,žiadna obloha,žiadna zem,žiadny vzduch.
Len duša uvaznená v krvácajúcom srdci mysle a jej hnilobny puch.
Zvadnuté ruže ktoré krása uz dávno opustila.
Rozsekaná kora stromov, po ktorej už krv postekala.
Plačúc slnko, ktoré už nehreje.
Jej zatrpknuté srdce, ktoré sa už nesmeje.
zeležné mreže, plné ostrého slova.
Chlad, smutok, beznádej, proste bez domova.
aj ked ju obklopujú velkolepé múry, sú chladné.
bez srdca, bez slobody ocitla sa na dne.
pripútaná k miestu, ktoré nenávidí,
kde láaska sa už neprebudí, dieťa šťasteny nenarodí.
kde len dážd padá z nádherných očí
a úsmev na zmyselných perách stratí sa
hned ked do vlastného hniezda vkročí.
Však povedať ako je v nebi medzi anjelmi bojí sa
a tak len bolestivo mlčí.
Zranená na kolená s prosbou k Bohu padá.
V tme kde ani mesiac nesvieti marne zmysel zivota hľadá.
Neplač, utri si slzy z očí,
ved každý den niečo pekné začína a niečo pekné končí.
Končí sa tvoj život, bol to len zlý vánok
čo trhá kvety nádejí a kradne ti spánok.
tvoje jemné, krásne telo tíško upadá.
Odchádzaš, aj ked si ešte primladá.
Zatváraš oči, už tak nežiaria.
však aj v pekle plačú, ked to odhalia.
zdobí ťa snehovo biela pokožka sťa ľadová kráľovná.
Už nedýchaš.
Zaspávaš ako šípková ruženka, no v kútiku duše sa usmievaš.
Už si doma, nemusíš sa báť.
Nesmieš sa len s hviezdami zahrávať.
Vidíš to svetlo?Svieti len pre teba.
áno uhádla si, dostala si sa do neba....