Basnicky.sk

Pramienok tenký zo skaly vzlína,
nechce už temnôt príkorie.
V chladivom piesku čiarku si kreslí,
vytvára riečku, mohutnie.

Začína dýchať. Ovonia trávku,
žiarivý pozdrav rozdáva,
omýva skalky, prevezie slámku,
s vážkou sa malou rozpráva.

Na lúčku vpláva, roztiahnúc rúčky
rozloží svoje telíčko,
aby sa mohlo, ak chce sa vidieť,
v zrkadle jeho slniečko.

Potom sa spustí do úzkej šnúrky
a stŕmhlav padá životom.
Narazí neraz, bolesťou žblnkne,
vzápätí hučí s jasotom.

Úder aj ránka s krásou sa strieda,
bolesť sa v šťastie premení.
Aj pozabudne, potôčik malý,
že začiatok má v prameni.

Hravosť už stratil, múdro si tečie,
mladosť mu dráhu určila.
Napojí smädných, prenenie slabých,
dravosť sa v silu zmenila.

Nechce on obdiv, úctu, či vďaku
za svoje žitia počiny,
za to, že cestou života zvlažil
odľahlé sveta končiny.

Aj keď bol mocný, mohutný tiekol,
ostatným dýchať dovolil.
Nežiadal veľa. Zobral len toľko,
by plávať mohol, aby žil.

Stratil sa v diali, odplával k nebu,
tam, kde sú večná korene,
aby sa vrátil zas medzi ľudí,
otvoril nové pramene.