Basnicky.sk

Tam,kde vietor fúkal,
tam piesok zastal.
Na pár slov
a možno navždy.
Zasypal pieskom zem,
ktorá pustou sa stala.
Prišla o svoje šťavnaté plody,
a dnes suchou je.

Bola krásna,
bola plná plodov,
bola plná vtáctva
a stratila všetko.
Rieka vyschla,
opustenou sa stala.
Piesok zasypal všetko,
i to čo nemal.

Slnko zastavilo,
svoje plamene,
odyšlo preč,
tma nastala
i hviezdy zmizli.
Iba,iba samotná zem
pieskom zasypaná,
tam stojí sama,samučičká sama.

Kde všetko odišlo?
Ó Bože,vráť to čo bolo,
to nádherné sólo vtáctva,
tú zeleň krásy,
to všetko čo patrí tam.
Úbohe miesto,tmavým plášťom pokrytým,
už nevráti to čo bolo,
už len zrnká piesku ostali,
rozprášené na samotnej zemi,
bez života smutné je.

Studené miesto ostáva,
žiť už pomaly prestáva.
Ó,ako ten pohľad bolí,
do zabudnutej zemi,
ktorá bola,teraz už nie je.
Nepekne sa s ňou osud hral,
ona dýchať prestala,
stratila všetko čo mala.

Život sa jej tak skoro nevráti,
ak aj áno,
bude to pomalé kvitnutie,
pomalé a veľmi dotknuté.
Ak sa jej život vráti
a krása s ňou,
ona žiť bude
šťastnou sa stane,
ale dotknutá ostane,
veľmi zranená a krehká.

Keď svetlo zasvieti,
šťastnou sa stane,
odkryje plody svojho sveta.
No zúbožená stále je
i dlho zostane.