Basnicky.sk

Ležala som schúlená v klbku čajovej ližičke skrytá kabátom odložená vo vrecúšku.
Odhodený kabát nikto nechcel čakal kým v tomto pustom lese zapadne ho jesenné lístie.
Už stratilo farbu bolo len hnedé a schopne zlomiť sa pri sebepatrnejšom náraze.
Predstavovala som si že vietor prehluší len prudko padajúci dážď ocitnutý sa na mojej tvári ktorý všetko vyčistí a vzdiali.
Túžbou ktorá nikdy dlho netrvá chcela som sa zmeniť na stvora
stvora ktorý premení moje ruky v krídla a srdce vtáka kolibríka kde pocítim jeho búšením že som živá
Moje nohy ...nohy?Chceli zmiznúť vo farbách dúhy
a hlava hľadala hlavu bláznov ,pretože opustiť chcela všetok ľudský zákon
hrať sa v piesku tridsaťročná a poníky z rozprávok hľadať z výšav
žiť pod skalou ako červík nenútiac sa do „správnych“ bojových taktík.
Neočakávať ľudské správne a nesprávne nehľadať pravé a nepravé.
Jedného dňa ako labuť len k jednému hlavu skývnuť.
Prežiť dlho a či krátko no bolo by v tom jednom všetko jasno bez žiadneho sebaklamu či klamu druhého môjho ja nestarať sa či bude hovoriť pravdu ,nepravdu tohto kraja.
Putovať jasnou hlavou nejasnou za všetkým zmysleným ,nezmysleným snom.
Predstaviť si krásnu realitu v mojom snení
bola by odfarbená vo všetkých farbách roztopených a zmiešaných
mojich myslových a zmyslových fráz stratená v labyrinte mojich životných fáz.
Čakajúc na drevenom stolčeku stvoreného z pníčka nikdy nie je ľahké zo všetkých pravidiel vyletieť ako lastovička a nepozerať na svoje či druhé líčka.
Minulosť stratená v učebniciach ťažko sa z nej učí do mysle vpíše.
Urobíme tie isté chyby zavše
ako kvietky zas a znova odkvitneme v najväčšej kráse nikto sa jej nepoučí a skúša reinkarnáciu v inej mysli .
Vnímať viac hmat každého dotyku aj na zahrdzavenom pilníku
vôňu starej domoviny či zrak starej obilniny.
A zázrak počuť, počuť každý nádych či už len posedný dá zavše chuť.