Basnicky.sk

Že jedno budeme sa hrať do konca vekov,
Sme sľúbili.
Naháňať sa a váľať sa v krčoch smiechom.
V to sme kedysi verili.

Zrazu stojíte na druhej strane, tej rieky,
priatelia.
Naše cesty sa vraj rozišli na večné veky.
Čas ticho poznamenal.

Pretrhnuté putá, tváre splakané.
Ako znova napredovať,
So strachom v žilách,
Že odlúčenia sa znova dočkáme?

Ako je to správne?
Zabudnúť a znova začať?
Spomienky jednoducho zakopať
A bažinou minulosti sa nechať zmáčať?

Veď priateľstvo prišlo skôr, pred láskou.
A zrazu opantané mysle budú namietať?
To je to správne riešenie?
Hrdo sa otočiť pred každou prekážkou?

Nie ja nechám dvere otvorené,
Už na vás čakajú.
No nečakajte že v jedno splynieme.
Neuvidíte ma cez okná vyzerať,
Vyčitkami sa do diaľav pozerať.
To vy ste nimi buchli,
Ja som ich otvorila,
Aj keď prešľap nesiem ja,
Sama som priateľstvo nestvorila.

Že sa ohňa bojíte?
Nechcete sa znova spáliť?
No kto to všetko nesie na vine?
Kto nechal zapálku rozpáliť?

A kto drží v rukách vedro s chladnou vodou?
A či sa ten ktosi pýši svojou pevnou vôľou?

Dvere čakajú, otvorené sú pre Vás.
Už len prejsť chodníčkom, veď prešli ste už neraz.
Zakričte, budem Vás čakať s čajom,
Sadnete si, uvidime čo s načatým ránom.

No príďte za mnou s láskou a nie s výčitkami.
Minulosť, tú radšej necháme za dverami.

Tak príďte, keď pochopíte,
Že priateľstvo nepozná čas.
Prachom nezapadne, znova vyrastie,
Burinu vytrháme, príde krásne počasie.

Tak príďte,
Až prídete,
Znova sa stretneme.