Basnicky.sk

Nodiggity  Zobraziť/skryť lištu autora

Posledný januárový deň

Nechápem, netuším, čudujem sa,
no nehľadám dôvod, ktorý by to vysvetlil.
Cítim prázdno, bolesť, beznádej
a ostré prudké rany po dýke osudu.
3, 4, 5, 6?-do nekonečna mohla by som rátať.
Snáď sotva sa len zahojili
a srdce túži opäť plakať.

Oči suché, pery červené po opojnej tekutine,
kútiky snažiace sa dostať vyššie a vyššie,
dve jamky v nich ukryté.
Opäť uveznená vo svojích klamstvach,
smejúc sa tak nahlas.
Žeby si vedel? Tušil?
Že aj toto sa môže raz stať?

Zrazu stojím a pozerám okolo seba,
je posledný deň januára.
Čas zastal, nedýcham.
Som ako paralizovaná, otrokom vlastného tela
a žilami sa hrnie teplý pocit blaha.
Stále nedýcham....
Nemôžem, nepotrebujem, no zamdlievam.
Už ani nevidím,
akoby všetci splynuli do jednej roviny.
A vtom ma prudko schytíš a zachrániš.
Vdýchneš do mňa seba
a ja zrazu dýcham,
nie vzuch, ale už len teba.
Dátum vloženia 10. 2. 2015 19:51
Básnička je vložená v kategórii Vyznania
Počet zobrazení básne 2240
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre