Len tisíc a jedna noc, zvaná ospalosť.
A zbytky zobu zamatových dlaní,
okov sveta ctí, už sa nepodmaní.
Pravda jedna, druhá, ba osemnásta,
nikdy z tvrdej hliny sama nevyrástla.
I proroci boli, čo proročili pýchu,
zvanú pýchu pyšnú, no žiaľ bez nádychu.
- Leď, sivá stroskotaná plachta duší,
ženie sa morom, besným, ticho po vankúši.
Kraslice čo objavili zlato-cudnú cestu,
Krajnú medz už ďalej same neodnesú.
A Víchor čo zaznel v tajných húštinách,
hlavy čiernym katom radom utína.
Lež samorady rastov bez zábran sa ničia,
bájne panie kráľov už sa nenalíčia.
Dátum vloženia 25. 11. 2014 16:06Jury De Vil
Noc zvaná ospalosť
Básnička je vložená v kategórii Ostatné
Počet zobrazení básne 1383
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti