Basnicky.sk

Za oblokom, kde blkotala posledná sviečka,
pokladám hlávku unavenú, už mám ťažké viečka.
Zvoláva ma zázračný svet, kde sny majú voľný priebeh,
nechávam to na fantáziu, ktorá rozpovie vám príbeh.

S brkom namočeným do atramentu,
snažím sa zapísať si myšlienky z momentu,
keď horúce lúče dopadali na suchú pôdu,
my, prostí ľudia, prosili sme nášho pána o vodu.

Azúrovú oblohu pohltili mraky,
listy opadali, odleteli vtáky.
Predzvesť, ktorá niesla znamenie,
možno pomsta, možno nedorozumenie.

Vietor silnel a narážal do stromov,
nad malebnou dedinkou znel súbor hromov.
Voda sa zdvihla a pohltila ves,
odvtedy šíri sa krajom strašná zvesť.

V prázdnom domčeku vyhrávala hudba,
symfónia, posledná skladba.
Potopená dedinka ostala v spomienkach,
pravdivosť tohto príbehu zostáva v hádankách.

Prosba, ktorá stala sa osudným dôkazom,
prianie, čo by stalo sa rozkazom.
Pred pohromou nebolo možné zatiahnuť záves,
piano dohralo, keď doznel posledný kláves.