Basnicky.sk

Stratili sa v diaľke kvapky dažďa,
deň vystriedala najtmavšia noc
a čiastočka prachu, utiekla každá
slabé svetlo v diaľke kričí o pomoc.

A aj zvuk sa v tej tme stráca len,
nepočuť už v diaľke jeho silný hlas,
a nevie čo má robiť, chudák ten,
ktorý ospevoval koľko je tu krás.

V sklone chorľavého starého stromu,
v hĺbke žiari mesiac ako jasný blesk
a v tej sile nahromadeného hromu,
vzduchom zavládne najprudší tresk.

A ozvena šíri sa tým ubiedeným svetom,
počúvni ju, ak dosť odvahy na to máš,
čo máš vlastne proti úbohým kvetom
a na čo sa to v kuse dookola stále hráš?

Bude tu žiariť predsa aj o sto rokov,
myšlienka na lepšie časy pre našu Zem,
a nech spravíš hocikoľko zlých krokov,
ponaučíš sa, a už budeš lepší, to viem.

Faloš mi tu aj tak predsa stále smrdí
a myslím si že viem prečo to tak je,
tak nech mi aj každý z vás toto tvrdí,
stále mi to trošička pomýlene znie.

Niektorí ľudia mi prídu ako vymyslený,
lebo stále všímajú si mylný povrch iba,
krásny však je ten kto nie je namyslený,
o tom by ti povedala aj v oceáne ryba.