Basnicky.sk

Počula kroky a nervové kábliky mala stále napäté. Počula prácu noža a cítila hlad. Hľadela na papier a mala pocit, akoby nevedela písať. Otázka reality a ilúzie jej v tú noc zaznela v mysli niekoľko krát, keď bez spánku ležala v perinách a na pravú nohu jej bolo teplo.

„Kedy, keď nie teraz,“ vraveli jeho slová, rovnako ako v nej blúdili myšlienky smrti. Kam až môžu zájsť? A prečo? Pretože premýšľa viac a viac do hĺbky a nemá konca, odsúdená k nezdaru. A je úplne jedno, či bude krv v sprche, na posteli alebo skle. Vraj, nech to tak nebolí, obleje sa ľadovou vodou.

Obrazom bola zatvorená v bielej prázdnej miestnosti, niečo ako liečebná psychiatrická nemocnica. Sedí oproti nej odborný znalec so svetlom a pýta sa, koľko je hodín a či je večera ešte teplá. Ona iba mlčí, s výrazom na čiernom pohrebe v daždi. Nevie to. Nevie verbálne odpovedať. Zbavená jazykových zmyslov sa potápa vo frekvenciách ticha, ktoré má milión podôb, písmen a zvukov.

Všetko ju svrbelo, jeho taktiež. Vravela si, akí sú rovnakí a tak nádherne spojení, nemôže to byť inak. Ležala so slzou na nose a nevedela vydať zo seba žiadny hlások. Vtedy bolo niekoľko strán. Na jednej si všetko uvedomovala a bolo jej to ľúto. Na druhej ľutovala len samu seba. Na tretej chcela kričať a povedať, čo sa deje. Na štvrtej chcela byť ticho a otočiť sa chrbtom. A piata strana bola strana ilúzie.

Nechcela byť sebecká, ale napriek tomu cítila, že prehráva. Milovala nekonečným fenoménom a nechcela o neho prísť. V tej chvíli sa jej zdalo, že sa ako malé zviera vzdáva a prepadá sa do zeme, pretože nevie, ako nájsť začiatočný bod, aby sa ho potom dotkla. Ten by ju vyniesol hore ako šťastnú včielku.

Zatiaľ, čo on sa snažil zachraňovať dej v mori, v jej hlave sa bili čarodejnice a navzájom si upaľovali vlasy. Čakala predstavu, ktorá neprišla. Čakala iný koniec kapitoly a reakciu teraz premazáva. „Na čo myslí, premýšľa? Plače? Pýta sa mňa?“ pýta sa. Vlnobytie neprichádza a nemé svedectvo nezaspáva. Kotúľa ceruzku po zázname, žiarovka bliká. Iba klam, piata strana.

Dlho ležala podoprená v posteli bez obľúbeného vankúša kvitnúceho. A možno už ani nechcela mlčať. Nevediaca. V oblakoch. Potom začala hľadať tabak. Vedela, že keď si dá cigaretu, dnešná noc v hlave bude mať menej strán, charakterov, symbolov a bytostí. V danom okamihu si priala vidieť veci bez klamania a mať pokojný a čistý spánok. Pre oboch.

Bolo päť hodín ráno a jej postavy sa zvrtli opačným smerom. Kvitnúci sa utíšil a jeho lupienky spali, i keď nie podľa jej želania. Ona nie. Teraz nie je najkrásnejší spiaci tvor na svete, tvoriaci. Keď stála vonku uprostred parku, rozhliadala sa okolo, ako vstávali vtáci a hľadali niečo na raňajky, ostatky po ľudskej ješitnej noci. Bolo ich ako za hrniec slnečnicových semienok. Spievali si jeden pre druhého, takmer ako letná sonáta.

Fajčila cigaretu a vedľa nej si sadol mladý temný drozd. Vzájomne sa pozorovali, pár minút si myslela, že je ten vták vodcom celého parku a ona ruší ich vtáčie rituálne vstávanie spojené so spoločenskými hrátkami. Na chvíľu bola voľná. Chvíľku. Postavy v nej ale nie. A potom sa strany začali rozvíjať...