Basnicky.sk

Život môj sťaby poviedkou krásnou znie,
užívam si plnými dúškami jeho sladký mok
a kým v mojom srdci jasný plameň tlie,
viem že bude mať presne ten správny tok.

V rúkach sila toho vetra severného,
v nohách vôľa najpevnejšieho tvora,
v hlave myseľ toho sveta priebojného
i tak sa na mňa ale život pozerá zhora.

Boli už v ňom predsa všelijaké dni,
niekedy moja magická životná sila,
utiekla tam hlboko do ďalekej tmy,
aby sa pred ostatkom sveta skryla.

A páľava roznáša sa pustinou tou,
kde kedysi rástla najzelenšia tráva,
nebolo to miesto s predtuchou zlou,
pásla sa tu nejedna, aj statná krava.

Čo strašné zmenilo úplne všetko dnes,
prečo už nezurčí divoká, prudká rieka,
kam podel sa len ten čarokrásny les,
zrazu slzička mi pomaličky po oku steká.

Kam podeli sa tie najjasnejšie hviezdy,
prečo smutne vzlyká celý náš kraj
a kde ten statný orol teraz hniezdi,
zničili sme tu už úplne všetko, vraj.

Ja však stále nechcem uveriť tomu,
že najrozumnejšia, tá ľudská myseľ,
úbližila by úbohému nevinnému stromu,
snáď to je všetko len holý výmysel.

A ten pôvab, nehľadaj na peknej tvári,
nenájdeš ho ani v tej príručke, svojej
a či už vôbec neveríš mi, ani toľko vari,
že pôvab vidím v duši najčistejšej, tvojej.

V očiach však vládne už len tá temnota,
niekedy to už predsa, bohužial tak býva
a tá jeho strašne krutá diagnóza, slepota,
mu svetlo sveta zrazu nečestne skrýva.

Opance mu len tie všetky jeho zmysli,
myšlienky na tú smrť v hlave má, len
a čo by dal za jeden pohľa, i keď kyslí,
ostal to však už len jeho najtajnejší sen.

Preto radím všetkým a hlavne tým z vás,
aby ste sa riadili veršami, aj v tejto básni,
spoznáte silu týchto pozemských krás,
lebo raz vám ten pohľad povie, zhasni.

Nerozžnete ho viac, nech by ste ako chceli,
ako keď poškodíte lupene v nevinnom kvete,
aj ten váš pohľad, bude už len chladne biely
a odkázaný budete na pomoc v krutom svete.