Basnicky.sk

Aké zvláštne, vidieť jej oči, vlasy, smiech
aké zvláštne, spomínať na nich tiež
aké zvláštne, keď zostanú len fotky
zo spomienok ostane len tieň
a z prežitého už len dávny sen

aké zvláštne, keď zasiahne to život,
aké zvláštne, ešte teraz cítim to živo....
zvláštne, keď príde odchodu deň
a ja chcem skríknuť, len to nie.....
ostaň, nechoď preč, alebo sa vráť,
chcem ťa tu pri sebe mať.....
aké zvláštne, keď slová zadrhnú sa v hrdle
a nevedia, či chcú ísť von.....

aké zvláštne, keď diaľka prekážkou sa stáva,
aké zvláštne, do knižných situácií sa zamotávať,
aké zvláštne, cítiť sa tak zvláštne, ako smutnej drámy hrdinom.

A tak ide ďalej čas, plynie svojim korytom
a dve rieky tečú ďalej, mimo čas a priestor
každá iným smerom, s iným cieľovým miestom.
čo to bude až to bude, či sa stretnú nakoniec,
či to more bude spoločné, a či to more bude vôbec.
Všetko ukáže až čas.
Čas bolesti a útrap, čas spálených snov,
prečo sa to stále deje, nenachádzam slov,
nechce sa mi veriť, že to je fakt mojím údelom,
že zas príde niekto, kto vojde dnu a bude chcieť ísť von.

Aké zvláštne, cítiť sa zas zvláštne,
ani nie zas po roku,
aké zvláštne, spomínať si matne,
čo to vlastne znamená, cítiť sa zas smutnej drámy hrdinom.
Aké zvláštne, keď zhasína sa svetlo nádeje,
aké zvláštne, vedieť, že šanca na zázrak iba malá je,
a keď vôbec príde, bude neskoro
a spálené bude už aj to, čo dnes ešte zostalo,
aké zvláštne, vedieť, že utrpenie nekončí a ide ďalej
a príde ešte ten čas, keď spomeniem si zas,
zas na túto báseň, výlev emócie malej,
keď vráti sa späť domov, ale iba na chvíľu,
chvíľu malú, nepodstatný čas,
čo prinesie mi iba bolesť zas,
a pôjde ďalej, tam, späť, za svojím srdcom,
a ja zas budem tam, kde som teraz,
budem smutnej drámy hrdinom.