Basnicky.sk

Hľa zem to preveliká,
ľudia do nej zatínajú meč slávy,
a plnia číre modrasté potoky
vlastnou krvou pomsty,
to lesť im dáva pýchu,
klamstvom mení sa myseľ
na pravdu schnúcu,
túžba po bohatstve, daždi zlatom,
bratovraždou krutou chladnou,
vedú svoje zhnité chute,
to vlastná ich pýcha páčlivá,
sa im časom chrbtom obracia,
a mince trblietavé vrhajú do zád dýku.
Zdalo by sa nám, že pravdou sa
stal sa nášmu srdcu len večný strach,
ten sám známy des, nášmu srdcu temný vrah,
vzduchom sa po svete všade na vôkol vznáša,
ten spoločenský šedý závan,
to len myseľ naša, mladá a naivná
šedým závanom do hĺbky je zaslepená,
srdce naše blúdi zradnými snami sťa slepý havran.
Ako náhle však pevným zovretým chopíš dýku,
navždy sa ti svojou chamtivosťou zmocní tela i rozumu,
bez milosti k iným, bez cti vlastnej, vrháš sa hlavou do múru,
len aby si ukojil blyšťavú túžbu, a zhrabol stále väčšiu zlatú hromadu,
či tvoja mať a či sused, či tvoj brat alebo tvoj priateľ,
či len chudák pocestný, nedbáš,
a svoju dýku doň bez ľútosti vrháš,
na nič iné tvoj nemý zrak nehľadel,
vidí cenu pre svoje srdce nesprávnu,
len prach a hlinu do zlatista prefarbenú,
ktorá raz či neraz v plameňoch zelene vzbĺkne,
a len popol suchý ti prázdnom náručí ostane.
V očiach len beznádejná ľútosť
sklamania a neskoré slzy dlhých chvíľ,
sám si sa veru svojou pyšnou túžbou,
a chamtivosťou na večné časy odsúdil.

Keď dýky zlatistej sa raz chopíš, niet pred ňou už žiadneho úniku
zmocní sa tvojej uväznenej mysle, tvojho srdca nevinného,
časom vezme si aj dušu tvoju, keď ťa rovnako neľútostne zhodí z útesu,
a ty padáš v diaľke stále hlbšie a hlbšie do miesta zaslúženého,
a za tebou aj všetok popol do večných hlbín padá,
všetka lesť, chamtivosť, krutosť, pýcha a sláva.