Basnicky.sk

Na pláni za oblohou slniečko nádherne páli,
svojimi žlto hrejivými lúčmi sa nám chváli,
dotýkajúc sa svojimi lúčmi žeravými,
zohrievajúc rozsiahle polia, lúky, planiny,
lesy, háje, rieky jazerá, i ďaleké končiny,
štíty vysokých hôr, i nízke roviny,
zahaľujúc všetku zeleň do žltej krajiny.

V krajine žltej všetko vždy životom svieti,
prechádzajúc sa do sna ponorenými lúkami,
a ležať vo vysokej tráve so zatvorenými očami,
kde nádherná krása vôní celou lúkou vždy kvieti,
plávajúc vzletí modrou oblohou, hľadá si svoj breh.
Vo vysokej tráve zakrývajúc ťa svojimi rúčkami,
do jemnej šteglivej trávou zelenej perinky,
a v nej sa odráža ten nádherný slnečný smiech,
ktorý tlmí chladnú uplakanú tvár jemného vetríka
plávajúceho medzi zemou a bielymi oblakmi,
šírou modrou plachtou zasnených nebies,
svojou jemnosťou sa ťa nežne dotýka,
pohrávajúc sa s tvojimi vlnitými vlasmi,
a odkryje z teba ten zahaľujúci záves.

Do uška sa ti prihovára šepkavými slovami
hľadá dúhu medzi farebnými vetami,
a v tvojich najkrajších očkách slnečných,
po jeho vejivom odchode ostanú len slzy,
tak ako ranná rosa v chladnom lístí.
Ostane po ňom len smiech lúčov letných,
no ak nie sú daždivé slzy,
horúcou púšťou sa lúka premení.

Pretože smiech slnečných lúčov sa bez chladných sĺz vetríka smiať nedokáže,
tak ako môžu ostať spolu, tak aj nemusia, nik im v tom nerozkáže.

Buď áno, alebo nie, nie sú žiadne náhody.
Len tak tíško ležať prostred lúky zelenej,
s láskou v objatí hrejivom lone prírody,
odkráčať ďaleko od sveta, od cesty stratenej,
vkročiť dušou bosí a nahí do prírody čarovnej,
svojim pôvabom lesklej a na vzhľad farebnej,
kde sa v hĺbke krehkého jej vnútra skrýva naša nádej.

Žiť zeleným útulným domovom,
kde každým dňom čo dňom,
láska nezaniká v hustej hmle,
kde nežije len na krátke chvíle,
a keď vykukne slnko, znovu sa zrodí,
no akonáhle slnko pokryje čierny mrak,
láska ľúbezná znovu zapadá za oblak.
Nie!
Tadiaľ cesta slnečnou lúkou vo vetri nevedie.
Iba ak sa láska stane skalou večnou,
navždy vzájomne nikdy nerozlučnou,
a vo vnútri sa stane záhradu kvitnúcou,
nemajú konca, posiatou farebnými kvetmi,
spevavými vtákmi, láskou stále mladnúcou,
ohradenú slnečnými žltými rozľahlými lúkami,
medzi ďalekými šírymi, tmou zmrazenými svetmi.

Žiť vrelou láskou bez konca dní,
v harmónii a chápaní z neba posiatou na zemi,
a nie stále medzi sebou zvádzať boj,
vedz, že sa ti potom všetko splní,
tvoje sny prestanú byť už len snami,
a v duši zavládne čarovný pokoj.
No cesta je to ešte prevelice dlhá,
plná chladu a tmy, nuž nie stratená.
A až potom, keď bude konečne láska nájdená,
lúče ku tebe preniknú cez tvrdú skalu,
až do samého krehkého vnútra,
tvojho chladom roztraseného bruška,
ktoré ho budú hriať až dovtedy,
kým sa slnko z oblohy nepominie,
a vedz, že ono bude pre teba svietiť stále,
vo dne i v noci, ba aj v tom najväčšom chlade, naveky.
A vtedy na teba vetríkom skríknem z plného hrdla:
„Hľa, cesta naša spoločná nájdená,
cesta a za ňou slnečná lúka vo vetri,
ktorú sme spoločnou láskou stvorili.