Basnicky.sk

DenisaBlackswan  Zobraziť/skryť lištu autora

zneCHUŤenie

„Svou tvář dej na mou tvář, svou ruku do té mé
A lásku přísahej, byť zítra zahyne.
Proplačme jednu noc, vášnivá podvodnice!“
I.
Sadla som si k baru. Trochu melancholicky, tešiac sa z nových čipkovaných šatičiek, rukavičiek dlhých až nad lakte a zvodných lakoviek na platforme. Svetlo nad barom dodávalo môjmu hematitu v prsteni ešte krajší čierny odlesk. Rozhodnutá v pokoji si vypiť pohár červeného a zhodnotiť svoj doterajší život, dumám nad otázkou slobody, pričom si dupkám nôžkou do rytmu Crüxshadows: Marylin, My bitterness. Takže „sloboda“; odpila som si krvavočerveného moku – aj toto je sloboda. Môj súčasný stav mi vyhovuje. Prináša more možností. Na nikom nie som závislá. Nikomu sa nespovedám. Zodpovedám si za svoje činy len sama pred sebou. Hlavne nemám žiadne očakávania od života, od nikoho, ani od seba. Všetky prežité situácie ma posunuli do akéhosi „bodu sklamania“, kedy už nie som ochotná veriť nikomu a ničomu. Zároveň je to i „bod pozitívneho nastavenia sa“, kedy si uvedomujem svoju individualitu, svoju ľudskú cenu. Viem, že už neurobím nič proti svojej vôli. Dokonale vnímam abstrakciu priestoru i času.
Milujem Crüxshadows. Najmä song Leave me alone. Tóny ma vytrhli z filozofovania samej so sebou. Aj by som si zatancovala. Párty je už v plnom prúde, no Vampira (moja najlepšia priateľka a milenka) ešte nedošla. Vždy sa objaví teatrálne presne o pol noci a v Ditovskom outfite (Dita von Teese) si to zamieri k baru. Je 23:45hod. DJ hrá Nothing. Sledujem vlniace sa telá na druhom konci podniku. Pomaly dopíjam... „No life, no love, no dreams. No reason to remain, no eyes, no vision, no pain, No, no Nothing...“. Vedela som, že skaza prichádza náhle a nečakane. V rohu miestnosti sedí „stelesnená charizma“ a zdá sa, že sa pozerá mojím smerom. Sebavedomie nechýba človeku, ktorý už nemá čo stratiť. Premerala som si temného návštevníka v jemne viktoriánskom štýle oblečenia s nádherne bledou pokožkou v kontraste s čiernymi dlhými vlasmi, ktoré mal nemotorne zhužvané vo vrkoči, a tiež s čiernym outfitom. Tvár s modrými očami bola tak výrazná až som sa začudovala, že som si ho nevšimla skôr. Veď vchod je v blízkosti jeho stola. Objednala som 2x2 deci Egri a cieľ bol jasný. Ako som sa predierala preplneným podnikom, niekto ma drgol. Vampira s Priateľom.
VAMPIRA: „Angela, musím ti niečo oznámiť.“ (neisto)
ANGELA: „Si tehotná? Moje to nebude?“ (s ironickým podtextom)
VAMPIRA: „Nie, ale s Eduardom sa ideme brať a myslíme si, že by bolo načase ukončiť to medzi nami dvoma.“ (neisto, trochu rezignovane)
ANGELA: „Myslíte si to? Alebo si to myslí Edo?“ (ranené ego, ostro)
EDUARD: „Angela! Dobre vieš, že nemám nič proti tebe, ale chceme už žiť normálnym partnerským životom.“ (rázne)
ANGELA: „No, ok, je to vaše rozhodnutie. A mám povolené aspoň občasné návštevy do väzenia, alebo úplný zákaz styku s vinnou osobou?“ (zmierene, nadnesene, no pichľavo)
VAMPIRA: „Prečo si taká krutá, Angie?“ (smutne)
ANGELA: „Som realistka.“ (suchopádne)
Vtlačila som Vampire jeden pohár do ruky, štrngla oň, exla vínko: „Na zdravie!“ a agresívne som sa predrala k východu. Pred podnikom som si zapálila. Šla som sa predýchať na kraj budovy, do uličky, aby som zbytočne nebola každému na očiach. Netrápilo ma to, že Vampira s Eduardom sa berú, ani že je koniec naším mileneckým večerom, ale že sa prestaneme s Vampirou priateliť po toľkých rokoch mi prišlo nefér. Oprela som sa o stenu a vyfúkla dym: „Damned!“: kabát som si nechala dnu a oblial ma chlad. Objal ma chlad prekliatej noci. Filozofia o slobode vyústila do neslobodného mrznutia na ulici. Idem späť.
Vošla som dnu. Hneď ma ohučal Gothminister: Angel a bolo plnšie, ako keď som vyšla. K baru sa už neprederiem, ach. Kabát si teda vezmem ráno. Opäť som si zapálila, no niekto mi vyrazil cigu z ruky. Neznášam davy! Čo teraz? Za pár sekúnd ma ktosi zdrapil za ruku, ktorou som predtým držala cigaretu a ťahal dozadu k stolom. Skoro by som aj zabudla na svoj pôvodný zámer, ale rýchlo som spoznala „Únoscu“. Sadli sme si do tmavého kúta. Krásny výhľad na celý podnik, dobrá počuteľnosť pri konverzácii.
ÚNOSCA: „Ospravedlňujem sa, že som ťa tak schmatol, no vzal som ti kabát. Keď si zmizla vonku, nenašiel som ťa tam. Čakal som, kým sa vrátiš.
ANGELA: „Ďakujem, aaa ja som Angela. Teší ma.“
ÚNOSCA: „Volajú ma Verlaine. Potešenie je na mojej strane.“
Zavesil mi kabát na opierku stoličky a podal mi víno. Aký pekný začiatok konca. Oprela som sa o jeho plece. Nádherne voňal. Škoda, obrovská škoda, že sa nedokážem zamilovať. Do tohto nádherného pokojného a voňavého tvora by som sa zaľúbila veľmi rada. Srdce mám však uzamknuté už zopár rokov. Po tom všetkom... opatrnosti nikdy nie je dosť. Na druhej strane si moja čierno-biela maličkosť aspoň vychutná čosi s nádychom neVášnivej neLásky. Third realm: Renfield´s syndrome ♪♫♪ má to jemne mystickú atmosféru. „Auuu!“: zo snívania ma prebrala ostrá bolesť v pravej ruke. Verlaine ma čímsi porezal na bočnej strane zápästia (zrejme ma nechcel zabiť). Zadíval sa mi do očí až som ucítila drtenie kamenia v hrudi a zdvihol mi ruku na úroveň svojich pier. Krvácala som veľmi jemne. S tenkými potôčikmi krvi sa z mojej duše vyplavovalo posledné sklamanie od najlepšej priateľky. Konečne sa mi čistí duchovné telo. Moja krv bola vždy sladká a voňavá. Zrejme to postrehol aj Verlaine. Citlivo priložil pery k môjmu zápästiu a začal mi ho bozkávať. Bolo to nesmierne vzrušujúce. Krv na jeho perách a zmyselný mrk v zmysle „čo ja na to (?)“. Prstami som ho pohladila po perách, červenších mojou červeňou, a naklonila som sa k nemu do blízkosti nebezpečnej i pre najmravnejších. Ustáli sme to obaja bez odvrátenia pohľadu i bez vášnivého vrhnutia sa po sebe. Myšlienkami sme boli na rovnakej vlne v rozhodnutí predlžovať napätie až do príjemnej neznesiteľnosti. Jazykom som mu prešla po spodnej pere, nasiaknutej mojou krvou. Neudržal sa. Prstami sa silno zaboril do mojich bokov a uhryzol ma do pery. Krvavú symfóniu sme dovŕšili chladnými bozkami...
II.
Zhoreli sme. Najprv som si myslela, že náš premiešaný popol plynie s prúdom hudby. No ten silný chlad... boli sme v rieke. Zvláštny pocit splynutia s priestorom. Popol sa premiešal a kdesi plával po prúde rieky. Bar zmizol. Hudba stíchla. Boli sme len my dvaja a nekonečno. Je možné, že som mŕtva, alebo obaja. Neviem si predstaviť ako sme sa dopracovali k tomuto nadzemskému stavu. Prší. Cestovanie ako na horskej dráhe. Rozburácaná rieka vyústila do pokojného jazera na kraji lesa. Došlo k opätovnému zhmotneniu. Hodnú chvíľu som lapala po dychu, kým som si aspoň z časti uvedomila, čo sa stalo a, čo sa deje. Doplávala som k najbližšiemu stromu, zvalenému blízko brehu a zasahujúceho do jazera. Telo som mala s najväčšou pravdepodobnosťou zhmotnené bez následkov. Aj šaty, hoci premočené do nitky, to zvládli. Vyliezla som na strom. Sediac a kontrolujúc svoj vzhľad na vodnej hladine, som vyzerala Verlaina. Ticho prerušil hlasný čľupot vody za mojím chrbtom. Verlaine. Mokré vlasy mu pristanú. Tiež potreboval čas na uvedomenie si nečakaného sformovania. Aspoň som si to myslela. Vyliezol ku mne na peň stromu. Chvíľu pozoroval zopár lekien v našej blízkosti, a potom sa zameral na mňa.
VERLAINE: „Prečo si ma neupozornila na to, že si anjel?“
ANGELA: „Čo? Šibe ti? To ti ako napadlo?“
VERLAINE: „Tu.“ – pohladil ma po chrbte. Skutočne som čosi zacítila. Šteklilo to. Povykrúcala som sa a v odraze na vodnej hladine som to zbadala = sivo-čierne krídelká a vo veľmi zlom stave.
ANGELA: „Celá situácia a dej od nášho stretnutia, cez spopolnenie a znovuzrodenie je dosť podivuhodná. Ale krídla?... Nevedela som, že som Padlý anjel. Odjakživa som bola Iná, inklinovala som ku gothic subkultúre, kde patrí mnoho „padlých anjelov“, ale nie doslova!“
Verlaine si pokojne vypočul i pozrel môj teatrálno-hysterický preslov a otrčil mi svoj chrbát. Cez roztrhanú viktoriánsku košeľu mu trčali krídla, veľmi podobné tým mojím. Zodvihol sa vietor a všade okolo nás poletovali maličké biele a ružové lupienky višní. Vôňa slnečných lúčov sa mi vpíjala do snehovo bledej pokožky a v tomto snovom prúde som cítila sladkastý odour krvi. Na pravej ruke mi zostali otlačené zoschnuté cícerky v tvare písmena „A“ v gotickom fonte. Načrela som rukou do vody, ktorá mala silne rôsolovitú konzistenciu, že si to zmyjem. Nešlo to. Premkol ma známy, no nerozpoznaný pocit čohosi dávneho. Vietor zosilnel a lupienky sa vírili okolo nás. Verlaine sa postavil a podal mi ruku, nech ho nasledujem. Tiekla z nás voda, slnečné lúče hriali. Citlivo priložil pery k môjmu zápästiu a začal mi ho bozkávať. Mala som pocit akoby sa mi otvoril tretí obzor. Nárazový vietor spôsobil víry na vodnej hladine a jeden vír nás vcucol do svojho stredu. Stále jasne svietilo slnko, ale rôsolovitá voda odrážala svetlo preč od nás. Padajúci pocit. Verlaine ma tuho objal cez pás a skryl mi hlavu na svojej hrudi. Ach, tá vôňa...
Otvorila som oči. Ležala som v neznámej izbe na veľkej posteli. Povlečenie bolo celé od vosku. Všade bolo cítiť vanilku s čímsi mixnutú. Ležala som nahá. Ľavá ruka pripútaná k mrežovanému záhlaviu postele. Izbu som si prebehla očami a hneď som prišla aj na zdroj druhej vône. Na zemi nebolo centimetra, kde by sa nenachádzal višňový lupienok. Vyzerá to akoby tam nasnežilo. Steny neveľkej miestnosti boli kamenné. Za bordovým zamatovým závesom vyčnievali dvere na balkón. Okná, dve, zatiahnuté. Počujem kroky. Ktosi otvára pomaly dvere. Idem sa tváriť, že spím, lebo opäť raz netuším, kde som. Ktosi mi odomkol ľavú ruku z pút, a ktosi ma zakryl po pás saténovou prikrývkou. Ľahol si ku mne a prstami sa poprechádzal po mojom ľavom boku. „Bu!“: otočila som sa a pozrela sa priamo do očí Verlainovi. „Čo má toto celé znamenať?“: spýtala som sa v jednom dychu.
VERLAINE: „Takto sme padli. Videla si cestu.“ Ukázal na moju pravú ruku, kde sa stále viditeľne vynímalo gotické „A“.
ANGELA: „A na čo tie putá?“
VERLAINE: „ Aby si mi zas neuletela.“
ANGELA: „Neverím ti ani slovo! Určite si mi niečo šupol do pitia. Dosiahol si, čo si chcel; a vlastne som ti vďačná. „Abstinujem“ už nejakú dobu a aspoň som pudovo vyventilovaná. Možno ma teraz zabiješ, ale aj to mi je jedno, aby si vedel. Som tak skepticky zmierená s osudom, že to proste prijmem ako to je, alebo ako to má byť.“
VERLAINE: „Angie, bejby, ja ti neklamem!“ Preplietol si prsty pomedzi moje prsty a hypnotizoval ma pohľadom.
VERLAINE: „Všetko, čo sa stalo má svoj zmysel.“
ANGELA: „A čo tá večná smola v mojom živote? Samota? Stavy zúfalstva? Všetci ma opúšťajú, stále dokola, doslova všetci!“
VERLAINE: „Je to čosi ako karma, osud, predurčenie... je to na dlhšie vysvetlenie. Doteraz si mi nedala nikdy šancu a stále si zmizla. Život po živote mi mizneš. Sem-tam po tebe ostane nejaké to pierko.“
Načiahol sa pod posteľ a v drevenej truhličke, ktorú vytiahol sa nachádzala kvalitná zbierka sivo-čiernych pierok. Nechcela som byť nepríjemná, nemám to prirodzene v povahe, no už ma priveľa príslušníkov mužského pokolenia nakŕmilo kalerábmi o osudovej láske. Toto je dokonca nielen osudová, ale nadsvetská láska, a je to celé na hlavu. Jedna časť môjho srdca by mu rada verila, veď môj prvý pocit tkvel v tom, že do tohto človeka sa zaľúbiť by bolo nebo. Druhá časť, strach, mi blokuje pozitívne emócie.
ANGELA: „To si mohol ošklbať kadejakú mladú labuť.“
Verlaine si vzdychol. Truhličku s pierkami starostlivo položil na svoje miesto a načiahol sa po mne. Prudko ma otočil na brucho a odhrnul mi vlasy z chrbta.
VERLAINE: „To nie je možné.“: skonštatoval napoly prekvapene, napoly nešťastne. „Ani škrababnec. To ten hlúpy časopriestor...“
Postavil sa z postele. Mal na sebe len čierne rifle a telo mal skutočne anjelsky rysované. Nič umelé. Prirodzená mladícka krása. Podišiel k balkónu. Odhrnul záves a otvoril dvere. Ľahký prievan roztancoval lupienky na dlážke. Vyšiel von a rezignovane s hlbokým povzdychom sa oprel o zábradlie. Obmotala som si okolo seba prikrývku a šla som za ním. V hrudi som cítila akoby sa čosi odlupovalo a strašne to bolelo. Medzi balkónovými dverami som sa od bolesti zosypala. Verlaine sa otočil a bez slova ma vzal do náruče. Posadil ma do blízkeho kresla a sadol si vedľa do druhého.
VERLAINE: „Stále mi neveríš?“
ANGELA: „Čas ukáže. Stále toto všetko môže byť krásny sen a ja sa ráno zobudím kdesi polomŕtva a zistím, že som bola zdrogovaná. Prepáč mi, ...auuu...“ Zas to zabolelo v hrudi.
VERLAINE: „Donesiem ti vodu.“ Oznámil mi a odišiel.
Cez zábradlie balkóna som videla nádherné záhrady a zelené kopce. Nikdy predtým som tu nebola, aspoň myslím. Sedím na balkóne malého zámočku, asi na treťom poschodí. Vychutnávam si čerstvý vzduch a dokonalé ticho, prerušované len občasnými zvukmi hmyzu a vtáctva. Pokiaľ sa mi toto sníva, mala by som prestať odmietať Verlaina a vychutnať si harmonické chvíle v harmonickom prostredí. Som unavená, veľmi unavená. Je toto vo sne možné (?) Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu s vôňou okolitej zelene, aby som sa prebrala. Po chvíli som dostala sľúbenú vodu a moje šaty, vysušené a na pohľad ako nové. Cítila som stiesnenosť, keď bol Vero v mojej blízkosti. Nevadila mi jeho spoločnosť, len som mala pocit, že mi stále (niečo) uniká. Pôsobilo to na mňa deštruktívne.
ANGELA: „Vero?“
VERLAINE: „Takto si ma volala, keď sme padli. Už si spomínaš?“
ANGELA: „Cítim zvláštne pocity. Je i smutno.“ Nemotorne som si natiahla šaty. Vero ma chytil za obe ruky, postavil proti sebe a skryl do svojho náručia. Ach, tá vôňa...
Treští mi v hlave. Čo sa stalo (?) Ležím kúskom tela cez kameň, kúskom na tráve. Okolo mňa sa rozprestierajú ruiny hradu a zarastená zeleň, kedysi pripomínajúca záhradu. Verlaine tu nie je. Nevidím ho. Chrbát ma štípe akoby som padla na ružový ker. Dotkla som sa bolestivého miesta. Krv a perie. Aha, zase iná dimenzia času. Zbláznim sa. Strašná bolesť v hrudi a opäť návaly úzkosti a pocity osamelosti. Vedela som, že to takto celé dopadne. Ja sama, nešťastná a ledva dýchajúca. Vero zmizol ako každý chlap. Zľakol sa mojej osobnej temnoty. Prv pútavo priťahuje, potom ničivo odpudzuje. Celý môj život, všetky roviny času a priestoru. Neverím, neverím v lepšiu budúcnosť. Už si spomínam. Bola to vášnivá láska, a preto sme padli. No on odišiel, netuším už prečo... Túto spomienku som stratila. Potom raz, ukončila som svoju osobnú agóniu ťažšou agóniou.
Z posledných síl som vstala a vybrala sa ruinami. V niektorých miestnostiach sa nachádzajú zvyšky nábytku, doplnkov... nie je to tak dávno. Na chodbe tretieho podlažia dúfam, že sa neprepadnem. Dvíham zo zeme akési drevené lemovanie; nie, obraz to je. Opatrne ho otočím. Vôbec sa nečudujem svojmu nálezu. Verlaine. Vlasy sčesané do culíku (malý vrkôčik) so stužkou. Jedine jeho modré oči si zachovali jasnú farbu, zvyšok obrazu je zničený časom. Pokračujem. V známej izbe už takmer niet známych kulís. Vkročím na zvyšky balkóna, kde som „pred chvíľou“ snívala svoj harmonický sen vo Verovom náručí. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu s vôňou okolitej zelene, aby som sa prebrala. Pri výdychu som sa otočila, že sa vrátim, no kamenie pod nohami povolilo a padááám...
III.
Vôňa višní a vanilky. Rôsolovitý vodný vír a slnečné lúče, odrážané fóliovým efektom... Voňavé lúče...krídla... popol v rieke a strašný hluk, hluk... Ouu, som naspäť. Gothminister: Angel a Verlaine mi bozkáva krvácajúce pery. Svitá. Trvalo to celú noc. Vzlety a pády anjelov. Bolo asi 5 hodín ráno, keď sme vyšli ruka v ruke z podniku...
„Televízne noviny: Dňa 19.09.2012 vyhorel do tla najznámejší alternatívny podnik v krajine ROCKFALLEN. Príčinou požiaru bol cigaretový nedopalok, od ktorého sa chytili drevené základy budovy. Mnoho ľudí je ťažko zranených a prvými obeťami sú dvaja mladí ľudia: muž, prezývaný Verlaine a žena s prezývkou Angela. Podľa očitých svedkov, Verlaineho zavalil trám, keď sa snažil vytiahnuť Angelu spod horiacej rímsy dverí. Naši hasiči statočne bojovali, starej drevenej budove však nebolo pomoci. Zachránili množstvo životov, za čo budú presne o mesiac slávnostne odmenení primátorom mesta. Súčasťou nešťastia sú aj zvláštne javy: stromy višní, ktoré lemujú budovu sú ohňom nepoškodené a spálenisko cítiť silnou vôňou vanilky. Navyše, doteraz nebola odhalená pravá totožnosť obetí Angely a Verlaineho. Vyzerá to tak, že nemajú žiadnu rodinu, či príbuzných a nenašiel sa jediný doklad o ich existencii...“
Neverím, neverím v lepšiu budúcnosť. Už si spomínam. Bola to vášnivá láska, a preto sme padli. No on odišiel, netuším už prečo... Túto spomienku som stratila.
„No life, no love, no dreams. No reason to remain, no eyes, no vision, no pain, No,
no Nothing...♫♪♫“
Dátum vloženia 8. 11. 2013 15:43
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2515
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Syber

    začal som čítať a nedokázal som odtrhnúť oči od textu
    záver:
    ...dočítal som a nebudem nič analyzovať

    17. 11. 2013 12:35
  2. DenisaBlackswan (napísal autor básne)

    Ďakujem Syber - snáď aj nabudúce pridám teda čosi a snáď si to tiež užiješ

    18. 11. 2013 12:22