Basnicky.sk

Básnik, hudobník, dobrodruh a zaľúbený muž zdieľali jeden domov, napriek tomu o sebe nevedeli. Bývali tu krátko, spočiatku to bolo príjemné, no neskôr svojou tvorbou začali produkovať hluk, bolesť, chaos a nenávisť…

A preto museli zomrieť…

Jeden po druhom. Rýchlo, chladnokrvne a efektívne. Plán bol jasný a dokonale premyslený.

Hudobník večeral ako každý piatok svoje obľúbené teľacie, zapíjal ho pšeničným pivom a maďarskou pálenkou, ktorá mu dodávala odvahy a inšpirácie. V ten večer netušil, že mu pri ústach spočinie ligot kryštáľového pohára naposledy. Pozoroval som ho od príchodu domov. Viedol dlhé rozhovory so ženou ktorá preňho zrejme veľa znamenala, medzitým si prehadzoval nástroje a zaspisoval čosi rýchlo na papier, zrazu spozornel a zadíval sa von oknom, akoby bol vedel že sa niečo blíži.
V tej chvíli som už naň mieril zo strechy oproti toho krásneho domu v ktorom býval.

zadíval sa z okna mojim smerom, krížik mušky môjho ďalekohľadu som nastavil na oblasť hlavy, počkal kým vydýchne dym z fajky ktorú tak rád pofajčieval a stlačil som spúšť.

Počul som len jemné puknutie skla na okne, čerstvo zapálená drevená fajka dopadla na podlahu.. a pár sekúnd za ňou putoval aj jej majiteľ. Bola to dobrá smrť. Máloktorá smrť má taký hlboký zmysel. Ak by hudobník mohol, určite sa mi poďakuje. Pomyslel som si a začal baliť pušku za mesačného svitu. Musím domov. Čaká ma ešte veľa práce.

ďen druhý - ráno


Ráno na rohu ulice pri miestnej pekárni, deti skákali cez švihadlo. Dnes je voľno, nemusíme do školy.. spievali si a smiali sa nahlas. Ľudia ich museli obchádzaž lebo zaberali skoro celý chodník. Jedným z tých ľudí bol aj náš dobrodruh. Ten to mal namierené rovno do trafiky vedľa pekárne, aby si ako každú druhú sobotu kúpil noviny z piatka a višňový tabak. Sprevádzala ho akási žena. Nižšia veľmi pohľadná usmiata slečna ktorá veľmi pripomínala niekoho zo včera…

Dobrodruh nebol jednoduchý človek, stále mal plán, stále ich bral vážne, rád vyjednával, rád sa zoznamoval. Práve to som potreboval využiť. “Stratili ste kľúče, počkajte!” zakričal som aby som získal jeho pozornosť vo chíli keď prechádzal úzkou neobývanou uličkou. Ako sa tak obzrel, zapozeral sa mi do oćí a nechápavo sa usmial. Vtedy už som stál v jeho blízkosti a rozhodným nacvičeným pohybom som mu vrazil do brucha nôž, ktorý som v zápätí vytiahol a vrazil do jeho hrudníka… dobrodruh pokľakol chytil sa ma a krčovitým pohľadom sa mi zapozeral do očí. Povedal som mu len: “neboj sa, takto to bude lepšie” znova som vytiahol nôž a vrazil doň ešte raz. Poslednýkrát zastonal a pokojným pohľadom sa valil k zemi. Podržal som ho, pomohol mu pomaly na zem a zavrel jeho mŕtve oči v ktorých stále svietila iskra.

Vydal som sa na rýchly odchod kým sa niekto neobjavý. Záhadná dievčina už s ním nebola od chvíle keď vkročil do tejto uličky.

ďen druhý - podvečer

Básnik sedával rád na rýmse svojho okna, odkiaľ mal výhľad, kde zvykol tvoriť, spieval si a pískal rôzne známe aj neznáme melódie zatiaľ čo si robil poznámky. V jeho byte bolo často vidieť akúsi ženu. Prisahal by som že je to tá z rána od pekárne no nevidel som jej do tváre.

Počkal som si kým bude básnik sám. V podstate som nikdy skutočne nemal rád jeho tvorbu. Ale rešpektoval som ju až do teraz. Povečer keď sa chcel básnik vybrať na prechádzku v spoločnosti priateľov som sa objavil pred dverami jeho bytu vo chvíli keď ich otvoril. Povedal som mu: “hlavne kľud, nech to máme rýchlo za sebou” jeho pohľad hovoril za všetko.. snažil sa dvere rýchlo zabuchnúť no kopancom som mu v tom zabránil a rozbehol sa za ním. Podarilo sa mi potknúť ho, chudák rovno bradou narazil do stolíka koberec zaliala krv a básnik bol chvíľu omráčený… zviazal som mu ruky, previazal mu slučku okolo krku a posadil ho na jeho obľúbenú rýmsu. Keď sa prebral povedal som mu: ” nieje to nič osobné, ale je to potrebné, bude to dobrá smrť! ” pozerali sme sa z očí do očí, a keď som zahliadol v jeho poľade po chvíli pokoj, strčil som doň a poslal ho na cestu.

hompáľajúci sa básnik v okne suseda ktotrý ho mal pre jeho tvrobu celkom rád vyvolal v okolí rozruh a krik… najlepšia možnosť ako opustiť toto naplnené miesto.

deň tretí - nedeľa

Naposledy som si nechal zaľúbeného muža. Toho si vychutnám povedal som si! Ten spôsobil najviac utrpenia, no ten je aj najsilnejši. Zároveň som mu chcel vzdať poctu a rozhodol som sa že ho nezabijem iba tak ako psa. Zaslúži si peknú smrť, romantickú, zmyselnú… takú aká by sa aj jemu páčila.


Zaľúbený muž chodil vždy sám. Sám so svojimi predstavami do ktorých bol zaľúbený. Veľakrát sledoval ženu ktorá bola s básnikom, dobrodruhom a hudobníkom, no miloval jej predstavu. Miloval ju tak že by možno bol ochotný opustiť svet v ktorom predtým žil, kým ešte nebol zaľúbený.

Zaľúbený muž chodil veľa do prírody, rád sa prechádzal a sníval. Netušil však že tento sen už nedosníva. Z kopca za ktorý zapadalo jeho romantické slnko som napriahol luk, ktorý ako symbol zvolil som na zničenie jeho preludu, čo on nazýval láskou. Vystreil som a šíp presvišťal okolo muža ktorý v tej chvíli zistil že sa stal loveným.

Začal bežať, napriahol som ďalší a vystrelil. Zásah do pravého stehna a v zápätí bolestivý rev. Zaľúbený muž však vstal, vytiahol šíp a krývajúci začal rýchlou chôdzou napredovať k neďalekej jaskyni.

Napriahol som ďalší a trafil jeho rameno. Znova padol. Ale pozbieral všetky sily a začal sa zviechať. Ďalším šípom som trafil trápiaceho sa muža do chrbta. Teraz už nebolo počuť výkrik.

Dobehol som k nemu, bolo počuť chrčanie, no stále sa snažil pohybovať smerom k jaskyni. Díval som sa mu do očí a vravel mu nech sa nebojí, že už som tu už je koniec. S plačom a chrčiacim hlasom ma prosil nech to nerobím že sa nejako dohodneme… v bolestivom kŕči si pomaly kľakol na kolená a díval sa namňa prosiac o milosť.

“nič si nepochopil? už nieje cesty späť!”

Odhodil som pošvu katany z prekladanej ocele, a ráznym švihom ako v záverečnej fáze rituálu seppuku som sťal hlavu muža milujúceho ilúzie. Tá dopadla na zem, a akoby sa usmievala.

Zomňa opadlo obrovské bremeno. Zvládol som to, napriek tomu, že mi boli ako bratia… znova sa môžem usmievať pomohol som im, sebe a všetkým bytostiam … Bola to dobrá smrť…