Basnicky.sk

Cez jeseň vždy tak nádherne precitnem,
keď vidím miznúť zo stromov všetkú zeleň.
Vymenia ju za pestrosť
akoby sa chystali na ples storočia.

Milujem tie kruto chladné noci,
keď sám kráčam mestom
a vidím spiacich bezdomovcov trasúcich sa od zimy
a zároveň cítim akési previnenie z toho,
že mňa má kto zahriať.

Vari som už konečne dospel,
že premýšľam nad takými vecami?
Alebo sú to len efemérne stavy duše,
ktorá inokedy pohyblivá chce ostať chvíľu
v stabilnej polohe?

Asi je to tak-mením sa
priamoúmerne s každou ďalšou prečítanou knihou.
Pomaly ale isto, vymieňam sentimentálnu sínusoidu
za flegmatickú stálosť.

Už ma dávno neštvú ľudia večne zamračení
zo života.
Práve naopak! Usmejem sa na nich
akoby som mal potrebu podeliť sa o svoju energiu
v trochu zištnom zámere zmeniť tento svet.

Už necítim potrebu, zaujať každú babu,
lebo takí väčšinou končia sami.
Našiel som tú, s ktorou vykričíme svetu lásku
a varujeme tých, ktorí dostatočne nemilujú,
alebo to ani nevedia.

Nech neskončia ako tie opadané listy,
ktoré zhnijú aj keď sa chvíľu držali...