Basnicky.sk

Samota už pohltila moju beztak prázdnu myseľ,
odrazu už neviem spomenúť si na deň, keď mal život zmysel.
So slzami v očiach z diale pozerám na ľudí,
niektorí za mnou plačú, iných pretvárka už nudí.
No iba pár z nich pochopí to, prečo som to spravila,
no iba pár z nich pochopí to, prečo som život v sebe zabila.

Preplakané večere a narodeniny v strese,
iba máloktorý človek niečo takéto znesie.
Nečakané facky, výkriky a šoky,
tie dni, keď moje vlasy celý deň mokli.
Ale ľudia robia ďalej to, čo robili predtým,
ukazujú prstom, smejú sa, robia mi život ešte ťažším.

Dve cesty ukázal mi Boh,
no jedna z nich musí zhorieť ako slamy stoh.
Možnosť odísť z tohto sveta mi rastie v mysli,
možnosť skončiť to všetko otupuje moje zmysly.
myšlienky na smrť sú studené a tvrdé ako skala,
v hlave mi prúdia myšlienky samovraha.

Ale stále čakám, kedy moju myseľ zaleje šťastie, vyrovná pod nohami zem,
ale stále čakám, kedy sa na tom všetkom zasmejem a zistím, že to bol len sen.
Otázkou je, koľko budem čakať,
či sa Boh rozhodne moju myseľ zlákať,
či budem čakať dni, mesiace, roky,
alebo či kľaknem pred Boha a zložím svoje ruky.

No vždy sú tu ľudia, pre ktorých musím ostať,
ale sú tu aj ľudia, ktorí chcú počuť ma stonať.
Pretvárky mi už nejdú, nemôžem takto ďalej,
nechcem sa vrátiť k tej ceste starej.
No myšlienky na smrť sú studené a tvrdé ako skala,
a v hlave mi stále prúdia myšlienky samovraha.

Posledná aktualizácia: 21. 8. 2013 23:37