Basnicky.sk

Lampa blikajúca
a pod ňou osvetlované legendy nepoznané,
sedia na lavičkách
a vedia o živote mnoho.

Rozímajú jesenné divadlo
fúkajúcich stromov,
a v hlave ukazujú sa im obrazy dávné,bledé.

Starý pán v obleku sedí
na krásnom prírodnom predstavení,
ponára sa do mladosti
keď vo východe slnka
pásol kravy na paši.

V tom zafúka vietor
a on v momente vráti sa späť.
Otvorí oči ,no ich okolie je už samá vráska,
lenže jesenným vetrom našepkáva neskrotná láska
ktorá vychádza z belasých očí.

Slza vykúka na svet
tak ako vtedy
keď mladosť krásna bola v ňom,
túžbou poháňaný mladík
z rokov dávnych,starých
dvoril sa na predmestí dáme.

Dáme života lásku sal
no zase ho ten lišiak vietor
vytrhol zo snenia o mladosti.

Tma sadla na obzor
a lampy blikajúce
ukazujú na čas prichádzajúcej noci.
Divadlo sa končí,vietor utícha,
noc sadá na viečka batoliat.

Aj starý pán sa poberá
po sivej ceste do domu,
ked ukryje únavu,vyzlečie strach,
oblečie radosť,sfúkne prach.

Doma je pravé divadlo
kde hýbu sa spomienky s čierno-bielych fotiek.
A známy úsmev má ako vtedy za mlada
a s piesňou na perách zaspáva.

V mysli už blúdia otázky
o živote či filozofii,
starý pán zatvorý oči a je s nimi,
tam kde behal v potoku s ňou.

V krásnom čase mladosti
tam zastal a sníva,
o nej,o letách, či tajných bozkoch,
o nedeľných prechádzkach
či listoch z voskom,
o umení starej doby
keď vedel že horúca krv mu poháňa život,
život mládenca ktorý neutícha,
posledný pohľad
a chvíľka ticha,
či dlhé hodiny
už mi skutočne pretiekli hodiny?

A v tom náhlom krásnom spomínaní,
leží v posteli no viacej nevstáva,
nebudí ho slnko a ani vôňa kávy.
Starý pán zastal v snívaní,
zastal v kráse, bez bolesti,
a opustil svet kvôli tomu
že sny triasli ním hore-dolu.

Nebude nikomu chýbať,
nemá strach,
omladol a obliekol si frak,
nasadol na koňa a odcválal do ríše snov,
o mladosti
o kráse a spokojnosti.