Basnicky.sk

Ty chceš byť opretá a ja len hovorím,
tak budem, Ty len seď a počúvaj tie slová.
Čo idú zvnútra, nie z úst, čo otvorím,
slová, čo nik nikdy nepochová.

Čo budú žiť aj keď ja tu už nebudem,
o Tvojich vlasoch, ktoré rukou hladím.
O Tvojich očiach, či o nich písať smiem?
Viem, je to hriech, no ja som teraz nad ním....

Máš hlavu položenú na mojej hrudi
a tĺkot srdca môjho asi počuješ.
Nie je bežný, Boh za ňho ma bude súdiť,
a Ty si jediná, čo počúvať ho smieš.

Chytil som Ti ruku a vzal ju do svojej,
preplietol prsty medzi Tvoje.
To prepletanie to má tak nádherný dej,
Tvoje prsty sú pre mňa v mori bóje.

Povedal Ti už niekto, že nie si zo Zeme?
že nemôžeš byť, veď anjeli tu nežijú.
Chyť sa ma a vo sne spolu pôjdeme,
ponúkam Ti ruku, prosím, vezmi ju.

Vezmi ju a voveď, prosím do raja,
spolu so mnou tam na pár minút vkroč.
Nebude tam nik, len Ty a ja, my obaja,
točím sa v raji a Ty si kolotoč.


Si spomienka, som zabúdanie,
som ten, čo v Tvojich vlasoch vanie.
Som ten, čo kvetom farbu dáva,
som sopka a Ty v sopke láva.

Si voda v rieke pred záplavou,
som plavec, ktorý do nej skočil.
Si mojou knihou napínavou,
z jej obsahu som nevybočil.

Si šťastná v rukách Adamových,
čo získali si srdce Tvoje.
A ja tu žijem v sníčkach nových,
ja a moje nepokoje.

Si hriech a pritom si tak čistá,
som rozbitý na krýštály.
Si breh, na ktorom túžim pristáť,
jak dar sme seba dostali.

Si sen a ani nevieš o tom,
nemôžem Ti to povedať.
Tak dám Ti verše, ktoré potom,
pokojne môžeš potrhať.

Ak nestoja za tajnú skrýšu,
za spomienku na tohto blázna.
Na jeho vysnívanú ríšu,
na to, že kráčal k Tebe, až na
úplné dno neba......

Myslím, že dlžný som Ti vysvetlenie,
by mohla si to všetko správne pochopiť.
Že tieto verše, to je moje snenie,
že Ty si sen, pre ktorý chel bych žiť.

A budem žiť svoj život ďalej, ako doposiaľ,
sa smiať a plakať, snívať potajme.
A nikto neuvidí vo mne skrytý žiaľ,
nikomu tieto riadky nedajme.

Nech ostanú len našou tichou dohodou,
len zmluvou vo veršoch pre roky budúce.
Jak nočný blesk, keď prediera sa tmou,
aj moje výbuchy sú strašne horúce.

Si hladina, na ktorej plynie,
sen za snom v hlave boľavej.
Si hriech, čo sa k telu vynie,
si hriech, čo má krásny dej.

Len o Tebe ja môžem snívať,
Boh za hriech mi to neráta.
Som ten, čo smie s hriechom splývať,
si tajuplná komnata.

Úžasné dielo si bez duplikátov,
si tretí rozmer možnej ženskej krásy.
O Tebe nie je dosť jedná báseň táto,
zhmotnená nádhera pozemskej spásy....

Udalosť písaná v tisícoch riadkov,
jedného tajného malého chlapa.
Vnímané prežitie pozemských statkov,
si moja, pre život zložitá mapa.

Nedá sa písanie dokončiť slovom,
bo básnik nenájde v slovách to pravé.
Jeden verš ukončím, začínam v novom,
ukladám verše v tichu i v dave.

Koľkí už skúsili opísať anjela,
keď iba tušili, že na zemi žije.
Keby si tušila, keby si vedela,
že moje srdce len pre Teba bije.

Si krehkosť v tele krásnej ženy,
je pre mňa na prídel aj pohľad na jediný.
Si vlna v mori, čo moju vlnu spení,
nesúď ma, prosím, som nevinný.

Ovanie ma jemnosť vône Tvojej,
červenám sa pri Tvojom pohľade.
Bože, smiem ďalej písať o jej
kráse? Už ďalší verš je na rade.

Si jemná, si jemná, ako hviezdy prach,
a ja som k nemu na dosah.
Si žiara, čo cez tmu chodí,
si prístav, sen mojich lodí.
Spáliš ma žiarou svojej krásy,
anjelskou krásou stvorená si.
Zvoníš mi hlasom v hlave v spánku,
prekrásna búrka v nočnom vánku.
Úsmevom hreješ pamäť moju,
bežím k Tebe jak k nepokoju.
Pokorím priepasť snov a na dosah,
zisťujem, že mám krásny hviezdny prach.