Basnicky.sk

ticho prestiera stôl
poslednej večere
keď som ťa vyhnala
do zimy prosiť
o kúsok ámužnej

s radosťou vykostená láska
s ktorou sa nedá zadusiť
s ktorou sa nedá prikryť
ako s perinou na zahriatie
aj tá dusí
to len ty hladíš
a dýchaš zhlboka

a ja nestíham
nestíham vnímať či ešte
cítim teplo
tak silno patriace túžbe žiť

neviditeľnosť naberá rozmery
nákladiaka
keď čakáš pred domom
a ja prechádzam
s polámaným opätkom
tak rýchlo

ľahostajnosť nieje cit
je to len závan ľútosti
pomiešaný s prázdnom ...