Basnicky.sk

Už tretí deň som doma tŕpla, aké výsledky bude mať moja nedávna lekárska prehliadka.
Mama mi stále nahováral, že všetko bude dobré, že to sú len obyčajné stavy z toho, že je zima, som stále zavretá doma keď nepočítam cestu do školy, už ani sama neviem kedy som sa posledný krát prešla len tak s kamoškami po dedine a počúvala nové klebety, vnímala som iba tupú bolesť hlavy, samé tabletky na jej upokojenie, a neskôr aj pády, ktoré spôsoboval podľa mojej mami nízky tlak, ale ja som vo svojom vnútri cítila, že to nebude len obyčajná bolesť, bála som sa najhoršieho, choroby, ktorú som nedokázala ani vysloviť. Dnes som sa mala s rodičmi dostaviť v nemocnici, kvôli mojím výsledkom. Už hneď zrána nás otravoval doktor s tým, že je to nevyhnutné, vedela som, že ak to je nevyhnutné, nič dobré to určite nebude. Od rána som s nikým ani neprehovorila, neustále som myslela, len na tú vec, ktorá ma už dlhší čas úplne unavila, nedokázala som takmer jeden deň prežiť bez ibalginu alebo pár paralenov, bolesť hlavy síce na čas ustála ale hneď sa vrátila.
Pred vchodom do ambulancie, ma mama chytila za ruku a pevne ju stisla.
„Všetko bude v poriadku.“ Pozrela som na ňu zmrazeným úsmevom, a snažila sa myslieť pozitívne, aj keď sa to v tejto chvíli ani veľmi nedalo.
Potom nastal dlhý rozhovor s doktorom, ktorý stále niečo omieľal, nechcelo sa mi to počúvať, lebo ma znovu otupovala bolesť hlavy, ktoré naberala na obrátkach.
„Nemáte niečo od bolesti hlavy?“ Nevydržala som to, a prerušila ich rozhovor.
„Zase ťa bolí hlava?“ Pozrela na mňa mama, bolo mi už trápne stále si pýtať niečo od bolesti, ale bolo to nutné, ak som si nedala tabletku, nedokázala som premýšľať s rozumom.
„Obávam sa, že tabletky ti v tomto prípade nepomôžu.“ Naznačil mi doktor vec, na ktorú som už dávnejšie prišla.
„Akože?“ Nechápala mama, bola jediná ktorá dúfala v to, že sa moja diagnóza nepotvrdí, ja som si tým bola viac než istá.
„Po všetkých vyšetreniach sa bohužiaľ vaša diagnóza POTVRDILA.“
Potichu som zajaka, nečakala som, že mi to oznámia takýmto spôsobom, nebola som prekvapená, ale zabolelo ma to.
„Nie, nie, nie ..“ Chytila sa mama za srdce a pokúšala si sadnúť na stoličku v izbe.
„Nádor sme zachytili už v neskorom štádiu, je mi to ľúto ale jediné čo vám môžem teraz naordinovať sú chemoterapie ..“ Navrhol doktor a potom sa dohadovali s mamou o všetko možnom, nevnímala som to. Pozerala som von oknom ako padajú vločky snehu, a spomínala na najkrajšie udalosti môjho života, v kútiku oka ma zasvrbela malá slza, ale zotrela som ju skôr ako si ju niekto všimol.

Po pár dňoch sa situácia u nás doma skľudnila, začala som si zvykať, že ma nečaká už dlhý život, ale aj tak som sa nedokázal akosi zainteresovať do nového režimu.
„Nejdeš von, trošku na vzduch?“ Hučal do mňa otec dnes už asi po piaty krát. Iba som mu pokývala hlavou, že možno neskôr, že teraz nemám chuť.
Videla som ako zosmutnel, podišiel ku mne a poprosil ma aby som sa s ním o tom porozprávala, vraj nemôžem byť taká uzavretá.
„Už si to niekomu zo svojich priateľov povedala?“ Hovorí mi.
„Nie ..“ Odpovedám.
„Ale prečo, je to len choroba.“
„Nechcem aby ma niekto ľutoval, chcem aby vedeli, že som zdravá, že ma baví svet ..“ Hovorím a spomínam na to, ako som sa ešte pred rokom smiala skoro zo všetkého.
„Nebudú ťa ľutovať, užívaj si života .“ Smutne mi hovorí.
„Viem, že zomriem skôr ako by som mala, som na to pripravená ..“ V krku cítim veľkú hrču, ktorú sa snažím prehltnúť.
„Tak som to nemyslel ..“ Chytí ma za ruku, čím sa mi snaží naznačiť, že všetko bude v poriadku.
„Svoj osud nezmením.“
„Ale tiež nemôžeš byť celé dni zavretá len doma, okrem toho že chodíš do školy.“
„Nič sa mi nechce ..“
„Tak prečo si odmietla chemoterapie?!“ Opýtal sa ma.
„Ak tu mám byť, Boh si ma tu nechá tak dlho ako chce on, ak nie ani nejaká chemoterapia mi nepomôže.“
„Mysli pozitíve, ži ! Bolí ma to, keď ťa vidím takúto, pokús sa na to nemyslieť.“
„Ocko, som silná neboj sa, zvládnem to, veď mám to jediné čo najviac potrebujem, svoju rodinu.“ Usmiala som sa a objala som ho.

PO 3 rokoch.
Rodičia ma nakoniec presvedčili o tom, že život dokáže byť krásny a tak som začala s chemoterapiami, ale o mojej chorobe som nikomu nepovedala. Bolesť hlavy sa občas skľudnila, ale časom som si na ňu už zvykla, bola súčasťou môjho každodenného života.
Užívala som si svoj život naplno, venovala sa škole, koníčkom, začala som chodiť von na čerstvý vzduch, zabávala sa s priateľmi a potom sa mi život odmenil, tým najlepším.
Spoznala som chalana, ktorý ma dokázal rozosmiať aj vo chvíli, keď by som len plakala a nariekala. Postavil ma na nohy, toľkokrát koľko som spadla, ale zamlčala som mu niečo, čo ma trápilo každú noc, keď som zaspávala, že mám rakovinu.

„Dominika, Milujem ťa.“ Povedal Tomáš po tom, čo mi pred očami ukázal krabičku, ktorej obsah som nepoznala.
„Ja teba viac Tomy.“ Nečakala som, že by niekedy táto chvíľa mohla nastať, priznám sa, trochu som sa zľakla. Keď si predo mnou pokľakol, vedela som, čo bude nasledovať.
„Šialene, super bombasticky ale zato nekonečne ťa milujem, Dominika staneš sa mojou ženou?“ Vyriekol z úst najdokonalejšiu vetu.
Vtom mi zišlo na um moje maličké tajomstvo, vedela som, že zamlčať tak vážnu chorobu, som jednoducho nemohla, na zato som nečakala, že mu to budem musieť povedať.
Nedokázala som ho v tej chvíli odmietnuť, ale to pre mňa znamenalo vysvetlenie, ktorého som sa bála najviac.
„Čo ak ma nebude chcieť, ak zistí, že som .. chorá?“ Hovorilo moje podvedomie, keď som na jeho otázku odpovedala „Áno“.

Nadýchla som sa a smutne na neho pozrela, zasa sa usmial a povedal :“ Úsmev lieči, tak šup šup.“
„Tomy, ja ti ale musím niečo povedať.“ Zvážnel môj tón hlasu.
„Chceš mať veľkú svadbu, to nevadí, všetko čo si povieš.“ Hovoril. „Kiežby, to bol môj jediný problém , ktorý ma čakal.“ Hovorila som si.
„Nie, je to vážne, veľmi vážne.“
„Čo sa deje Nika?“ Zaujímal sa.
„Musím ti povedať jedno moje tajomstvo, ktoré okrem mojej rodiny nevie nikto iný, ani priatelia.“ Zhlboka dýcham a trasú sa mi ruky, cítim ako tlak v mojej hlave silnie a pociťujem bolesť.
„Čo je zlatko?“
„Pred viac ako troma rokmi, mi zistili rakovinu- nádor v mozgu ..“ Dostalo som to zo seba.
„Nič nehovor !“ Skríkla som. Ostal ticho.
„Pochopím ak si to rozmyslíš, preto ti ho dávam naspäť.“ Pozrela som na svoju ruku, kde bol zásnubný prsteň, dala som si ho dole a položila mu ho do dlaní, celý ten čas len ticho mlčal a rozmýšľal.
„Vtedy som to všetko chcela vzdať, nemala som chuť bojovať, ale rodina ma postavila na vlastné nohy, . a tak som stretla teba, nechcela som ti to povedať, neznášala som ľútosť, pochopím ak všetko čo sa dnes stalo odvoláš. Nemá to zmysel, pretože ..“ Vysvetľovala som ďalej ale v tom mi skočil do reči.
„Milujem ťa s rakovinou či bez nej stále rovnako ! Tak si prosím ťa nasaď, prsteň naspäť a nemysli na to,“ Povedal vetu, ktorá mi vyrazila dych, dokázal ako veľmi ma ľúbi, aj po tom ako som ho viac- menej klamala a mojom zdravotnom stave.

Neskôr sme si všetko vysvetlili a oznámili rodičom naše zasnúbenie, všetko išlo ako po masle. Chemoterapie pomáhali, a vlastne dňom čo dňom sa blížila naša svadba, ktorú sme si premysleli obidvaja do najmenšieho detailu, strašne sme sa to tešili.
Potom konečne prišiel deň keď, sme si povedali naše spoločné „Áno.“ Všetko bolo dokonalé, najdokonalejšia svadba a ešte dokonalejšie bolo to, že konečne som žila po boku človeka, ktorý bol pre mňa všetkým.
Roky sa míňali, a do našej rodiny pribudol ďalší člen rodiny, malý Tomáško, strašne ma to povzbudilo ďalej, boli to najkrajšie roky môjho života, vôbec som nevnímala, že mám rakovinu, žila som akoby bez nej, bola som jednoducho konečne poriadne šťastná
Až do jeho 3 rokov bolo všetko viac menej bezchybné, až potom to prišlo. Môj stav sa začal zhoršovať, ale nechcela som tým nikoho trápiť, mala som manžela a synčeka, ktorý ma rozosmievali každý deň, až raz som doma odpadla a rozbila si hlavu.
Vtedy Tomáš pochopil, že sa niečo deje. Dokazovala som mu, že to bežné, aj keď sa mi to nestalo už od tej doby ako mi rakovinu diagnostikovali. Po nociach som tajne plakávala a prosila Boha nech ma tu ešte nechá, veď mám malého synčeka a manžela, ktorého milujem.
Až potom som si spomenula na vetu, ktorú som raz povedala ockovi.
„Ak tu mám byť, Boh si ma tu nechá tak dlho ako chce on, ak nie ani nejaká chemoterapia mi nepomôže.“ Rozplakala som sa, Tomáš sa na môj plač asi zobudil a tajne ma objal.
„Neplač.“ Pobozkal ma na líce, vzal na ruky a odniesol si ma do postele.
Čas išiel ďalej a tak som sa tomuto faktu snažila venovať čo najmenej, ale nedalo sa ..
Bolesti sa stupňovali a moje „útoky na podlahu“ sa stupňovali čím ďalej tým viac.
Tomáš ma donútil na ďalšiu prehliadku, kde som zistila ešte horšie zistenia, chemoterapie mi prestali zaberať, vlastne mi doktor naznačil, že môj čas sa tu kráti.
Opustilo ma šťastie, prestala som sa usmievať, no aj tak som sa najviac snažila venovať synčekovi.

Dnes som však cítila, že je toto môj posledný deň, takmer som sa už neudržala na nohách, a hlava neprestávala bolieť, celý čas som doma len nariekala a hovorila Bohu. Dnes som požiadala Tomáša nech ostane doma, cítila som že sa to blíži.
„Prečo si si ma nezobral vtedy?! Prečo musím teraz opustiť ľudí, ktorých nadovšetko milujem?“
Pýtala som sa ho aj dnes, tak ako každý deň, znovu mi neodpovedal.
Obaja sme ležali na gauči a objímali sa ,nechcela som myslieť na to že zomieram, radšej som myslela na to ako som dostala novú chuť žiť, potom Tomáša, našu svadbu a potom malého Tomáška, už som nevládala ani plakať.
Posledný krát sa mi ešte po tvári skotúľala slza, posledný krát som stisla Tomášovu ruku a dala mu poslednú pusu ..
„Počkaj, ešte ti ukážem Tomáška.“ Rýchlo sa postavil Tomáš a doniesol mi ukázať nášho synčeka.
Chytila som ich oboch za ruky a z posledných síl sa usmiala.
„Milujem vás.“ Povedala som a už navždy zatvorila oči pri ľuďoch ktorých som milovala.