Basnicky.sk

Strach
a možno...
konečne akési oslobodenie
od tých štyroch nekonečných stien, ktoré ma nútili myslieť nad takými vecami, až začalo to myslenie byť bolestivejšie ako samotný fakt a uvedomenie si toho, čo vlastne som.
A čo som zapríčinil...
jednou myšlienkou diabla,
ktorá sa ku mne akousi zlou, príšernou, nešťastnou náhodou dostala a ovládla ma natoľko, až som podľahol tej bezmoci a spáchal som aj to, čo som už pred tým samotným činom ľutoval
a vedel som, že to budem ľutovať ešte do konca svojho už bezcenného života.
A ešte ďalej...
v raji,
v červenom raji, kde plamene budú šľahať zo všetkých strán a ja budem stáť...
uprostred toho diela diablov a najhorších príšer všetkých čias.
Budem stáť...
uprostred celého toho zúfalstva.
V klietke...
postavenej z tej ľútosti, ktorá myslím...nie.
Som si istý, že mi už nedá pokoj ani po mojej biednej smrti.
Vidím sa tam, dokonale.
Len tam predsa skutočne patrím, nič iné si nezaslúži...taký netvor ako ja !

Ach, koľká nenávisť vo mne vrie ! K celému svetu ! Ku mne ! Pretože ja som si bol v posledných dňoch celým svetom. Svetom, ktorý bol uväznený medzi štyrmi stenami, ktoré každý deň pripomínali mi toho blázna kdesi vo mne, ktorý omotal si moju myseľ a zneužil moje telo na vykonanie toho diabolského poslania a teraz...
už je neskoro na spovede, odpustenie mohol by som žiadať od teba Bože...avšak najskôr by som musel odpustiť sám sebe.

Ach, koľká hanba ma obklopila! A celé tie dni viedla moje kroky. Viedla moje mysľou podrazené nohy, ktorým sa už nechcelo kráčať a aj napriek tomu...museli stáť a niesť bremeno môjho nečistého svedomia. A niesli ho statočne až kým neodsúdili ma na trest, ktorý mi právom udelil akýsi anjel spravodlivosti, v ktorého verím, že existuje a trestá ma tým najmilším pokarhaním. A tým je smrť.

Pretože po tých všedných dňoch a po tých bezsenných nociach, ktoré som prežíval posledné dni som zistil, že smrť nie je trest, ale oslobodenie. No napriek tomu mám strach z toho, že o pár minút nadíde môj čas. Čas vyslobodenia, no predsa je to konečná. O pár minút prestúpim na druhý vlak a najbližšia zastávka...bude pred bránami pekla. Raja diablov...môjho raja, no aj môjho prekliatia. Bojím sa. Veľmi sa bojím toho, že keď prejdem tou bránou neľútostné výkriky bolesti mi každú chvíľu budú pripomínať môj kríž, ktorý budem niesť na chrbte až kým si sám nepoviem, že je mi odpustené.