Basnicky.sk

„Anička, poď vypočítať príklad k tabuli.“ vraví pani učiteľka Staneková. Postavila som sa ako zbitý pes a odkráčala som slimačím krokom k tabuli. „Trošku života do chôdze“ vraví mi. Ešte som ani do ruky nechytila kriedu a Miňo mi našepkáva výsledky, ale hneď si to všimla učiteľka. Ale, keď ja som s tých rovníc taký jeleň! Ešte som ten príklad ani nedopočítala a už ma poslala sadnúť. „Anička, chápem, že to nevieš ale aspoň dávaj pozor“ a sadla som si. Celú hodinu som neprehovorila ani s Miňom. Trošku sa čudoval, ale som unavená a nemám svoj deň. Do konca hodiny bolo len pár minút, no pre mňa to bola večnosť. Hurá! Konečne zvoní!
Prišli si k nám sadnúť Julka a Peťka. Obidve si zobrali aj učebnice s prírodopisu, aby si mohli opakovať. No mne sa nechce ani preložiť si knihy. Som strašne unavená, najradšej by som išla domov spať. Zobrala som si Miňovu čiernu kostrovú mikinu, položila na lavicu a ležala. Pokúšal sa ma Miňo so svojimi vtipmi rozveseliť, ale pri mojej únave to nešlo. Ako náhle zazvonilo, pocítila som v hlave silnú bolesť, každý jeden tón zvončeka ma ničil. Mala som pocit ako keby som umierala a mala posledné minúty života. Dobré dve minúty som bojovala s bolesťou hlavy. Bola to silná bolesť ako keby mi niekto kladivom búchal po hlave. Nevydržateľné. Pri tej bolesti som ťažko dýchala. Miňo si to všimol „Anička, čo sa deje?“ „Bolí ma hlava“ dychčavo mu odpoviem. „To nie je dobré, prepáč, ak dôvodom tvojej bolesti hlavy je včerajšok“ s ľútosťou mi povedal. „Nie som dneska fit a som nevyspatá, neospravedlňuj sa“ zakončila som náš rozhovor.
Do triedy vchádza pani učiteľka Levanduľová, ktorá nás učí tiež aj prírodopis. Pani učiteľka Levanduľová je prísna a preto ju nemám veľmi rada. Nesmieme vyrušovať na hodinách, pretože nás buď zapíše alebo si to odskáčeme písomkou a to nie je moja parketa. Zo silnou nechuťou si otváram učebnicu. Tá bolesť v hlave už prestáva, aspoň sa budem vedieť viac sústrediť a to je dobré. Až teraz som si uvedomila, že pani učiteľka už vykladá učivo a robí nám menšie poznámky na tabuľu. Ale komu sa ich chce písať. Otvorím si zošit, chytím do ruky pero a keby niečo píšem. Tento trik na ňu ešte nik neskúšal, ale ja to risknem. Aj tak je skoro vždy otočená chrbtom k nám. Už asi prešlo 20 minút a ešte stále si to nevšimla! Ešte 10 minút a mám to vyhraté. Prefíkaná som, ale len trošku. Už ma nič nebolí, som plná adrenalínu. Takúto radosť len tak z ničoho nič som ešte nemala. Je to strašne dobrý pocit. Päť minút! Posledných päť minút! Táto moja prefíkanosť ma až priveľa napĺňa. Miňo sa na mňa pozrie s tým najkrajším úsmevom aký som videla prvý krát a pošepol „Ty malý blázonko.“ A zazvonilo! Super!
Slovenský jazyk! V mene Kurta Cobaina a celej Nirvany, Amen! Nie je tu slovenčinárka! Toto ma tak posilnilo ešte viac ako na prírodopise. Dneska bude asi šťastný deň, fakt. Mohli sme si posadať ako sme chceli, tak sme si s Miňom, Julkov a Peťov sadli dozadu. „Anička ty si fakt blázon“ nadšene mi povie Peťa. Pridala sa k nej aj Julka. Obidve sa ma vypytovali ako som to dokázala, že som sa nebála, že som vlastne jediná, ktorá si toto dovolila. To je fakt. „Teraz budem hlavnou témou celej školy?“ ako som to dopovedala, všetci sme sa zborovo zasmiali. Ale ten Miňou pohľad vtedy, na nezaplatenie. Strašne bol zlatý, ach. „Čo je to tam vzadu?“ ohlási nás suplujúci učiteľ. „Nič.“ Zborovo sme odpovedali. A opäť sme sa zasmiali, ale už nie tak ako vtedy. Suplujúci učiteľ nám oznámil , že nemáme šiestu hodinu. Všetci sa tešíme ako deti, ktoré dostali novú hračku.
Posledné dve hodiny som bola normálna ako vycvičený pes. Miňo sa čudoval, ale keby vedel čo sa v tom mojom vnútri odohrávalo, nečudoval by sa. Moje vnútro bolo plné adrenalínu a škodoradosti, ale bola som normálna ako vždy. Posledné hodiny dneska prešli ako voda, vôbec sa necítim tak , že som bola vlastne aj v škole. Túto moju energiu treba vybiť. Ale ako? S Miňom niečo musíme vymyslieť, ale až, keď budem doma. Ide mi autobus.
Hľadám si v taške pred domom kľúče a práve od susedy Kolíčkovej vychádza jej syn Maťo, ktorý je taký sexi. Mal obuté číňanky, čierne rifle a čierno-zelenú kockovanú košeľu. Keď som ho zbadala až sa mi dlane začali potiť. Hneď ako si ma všimol, usmial sa a pozdravil „Zdravím“. Zo mňa ledva slová vyšli „Ahoj“ , dúfam, že si to nevšimol, ten môj hlas. Rýchlo som si začala vyberať kľúče a odomykať, aby som túto chvíľu predýchala vo vlastnej izbe. Normálne sa červenám. Ja viem, páči sa mi. Ale to som nemyslela, že až takto. Ani sama neverím. Dúfam, že aj on pôjde na koncert do Nitry v piatok, bolo by super, keby ho tam stretnem. Aspoň by sme prehodili aj pár slov a nielen obyčajné „ahoj“. Musím si prevetrať hlavu, alebo sa zabaviť niečím iným nemôžem naňho myslieť.
Zbehla som sa do kuchyne naobedovať. Zapla televízor a prepínala som, či niečo zaujímavé dávajú. Ale opäť zas nič čo by ma zaujímalo. Rýchlo som to dala do seba a zbehla som do izby. Spravila som si úlohy, pripravila do školy. Cítim sa unavená. Zobrala som si teda knihu a ľahla do postele. Pri čítaní sa mi už pomaly aj oči zatvárali, knihu som dala nabok a zaspala som.
Mama prišla s práce. Hľadala ma všade, ale našla ma v mojej izbe, keď som spala. Zobudila ma pre istotu, či nie som chorá, ale presvedčila sa , že nie. Bola som len unavená z celého dňa. Aj keď ma zobudila okolo 20:30 bolo mi to na nič, pretože aj tak som po tom spánku nemala ísť chuť von. Bola som celá oťapená. Osprchovala som sa. A opäť si ľahla do postele a sledovala televízor. Konečne tam bolo niečo zaujímavé, tak som pozerala. A bum, koniec! Niekedy si myslím, že niektoré programy nechcú , aby som ich pozerala. Prepínala som. Ale po dlhšom prepínaní som našla to správne. Komédia! Tak toto mi teraz padlo vhod. Len ako sledujem tak 20 minút dokonca, ale aspoň niečo. Trošku sa zasmejem a nájdem potom niečo iné.
Pomaly polnoc a ja si pozerám televízor. Mama ma asi preto neprišla skontrolovať, lebo si myslela, že spím. No, mýlila sa. Už sa mi pomaly začína zívať. Ale dopozerám tento film. Už ledva vidím. Vypnem to a idem spať , zajtra je streda a najtvrdší deň v škole.