Basnicky.sk

Ráno som sa zobudila na zvuk budíka. Prespala som celú noc tvrdým spánkom. Možno, to bolo dobré, že som spala tvrdo. No, keď som sa pozrela do zrkadla hneď som zmenila názor. Moje čierne kučeravé vlasy boli ako vtáčie hniezdo, všade okolo, len nie na mieste. Rýchlo som zobrala hrebeň a dala si ich do poriadku. No už keď som bola pritom, nalíčila som si jemne tvár. Obliekla som si rifle a čierne tričko s nápisom „I love music“, schytila som tašku a išla do kuchyne.
Z chladničky som si vybrala jogurt s kúskami jahôd a sadla si za stôl. Po mojej pravej ruke sedela moja sestra. Mala na sebe ružovú rifľovú sukňu a tričko s Hannah Montanou. Bože, ako môže niekto také nosiť! Ale nečudujem sa, veď je ešte malé decko.
Na zastávke bolo opäť plno ľudí. Nemám rada, ak sa na mňa každý pozerá ako keby som žila na inej planéte. Ako som prichádzala tak som si stihla všimnúť, že nikoho nepoznám. Vytiahla som si z vačku slúchadlá a pustila som si heavy metal na prebudenie. Po dlhom čakaní konečne prišiel autobus do Nitry, ľudia zo zastávky naň nastúpili a ja som ďalej čakala ten svoj. Po necelých piatich minútach prišla mestská. Konečne!
Práve som kráčala po schodoch do školy. „Anna“ niekto kričí za mnou, boli to moji najlepší kamaráti, Miňo, Petra a Julka. Hneď ako som sa otočila, prešla som na druhú stranu schodiska za nimi. „Ahoj Anna!“ zborovo sa pozdravili, „Ahojte!“ Všetci mali dobrú náladu a boli vyspatý do ružova, to len ja, som tam bola ako mŕtvola.
Posadali sme si na svoje miesta. Ja sedím v tretej lavici pri okne. Miňo sedí veľa mňa, Julka v strednom rade v prvej lavici a Júlia pri dverách v štvrtej lavici. Ak si chceme niečo povedať, nedá sa, každý sedíme inde, len ja a Miňo spolu. Všetci chodíme do deviatej triedy, tak ako všetci, sa tešíme, kedy už budeme môcť si vyplniť prihlášky na strednú školu. Ja už mám nejakú tú predstavu ale ešte si ju nechám prejsť hlavou, aby som bola jednoznačne rozhodnutá.
Zvoní! Do triedy vošla pani učiteľka Levanduľová, ktorá mala s nami prvú hodinu, chémiu. Kým zapísala hodinu a chýbajúcich, zatiaľ som stihla Miňovi oznámiť, že v piatok je koncert v Pube v Nitre. Hrá tam asi 6 kapiel, zo začiatkom 19:00 a vlezné len 2€. Chcela som mu ešte niečo povedať, ale skoro ma zapísala, že som vyrušovala. Hneď sme si mali otvoriť zošity a učebnice. „Dneska preberieme chemické reakcie, otvorte si zošity a učebnice na strane 79“ nakázala nám. Kým všetko potrebné vysvetlila, hlučne zazvonilo na prestávku. Boli sme všetci radi, že sa hodina skončila. Cez prestávku sme sa dohodli o tom koncerte. Všetci ideme. Bude super, len dúfam, že každému z nás dovolia, lebo do piatka sa môže stať hocičo, veď ešte len dneska je pondelok. Ďalšia hodina! Ach, matika, mne sa nechce rátať nejaké príklady, ktoré mi aj tak budú na nič. Hodiny rýchlo prebiehali a odbila posledná hodina v škole.
*
Až o polhodinu nám ide autobus. Zatiaľ si ideme sadnúť do parku. Slnko nás pripeká, už sa cítim ako kurča vo vlastnej šťave. Posadali sme si na chládok. Boli sme radi, že nás to slnko nepripeká ako na ražni. Ako tak sedíme, Miňo ako pravý džentlmen vyhlási „Baby, pozývam vás na zmrzlinu. Poďte.“ Pozvanie sme pravdaže prijali. „Za rohom je dobrá cukráreň.“ vyhlásil. Ja som si dala svoju obľúbenú citrónovú, Petra si dala jahodovú, Julka čokoládovú a Miňo vanilkovú. Ako sme ju zjedli práve nám išiel autobus.
Ešte som len dvere odomykala a už mi kričí suseda „Anička, pozdrav mamu!“ „Pozdrav odovzdám.“ odpoviem jej. Naša suseda pani Kolíčková je veľmi milá žena v strednom veku, ale zato má vkus v obliekaní. Ktorá žena v strednom veku by sa obliekala podľa najnovšej módy pre jej vekovú kategóriu? No málo ktorá, preto sa mi aj páči. Toľko optimizmu po smrti manžela má len ona. Ale má aj dvoch synov, aby som nezabudla. Jeden sa volá Martin a má 18 rokov a druhý je Robo a má 21 tuším. Sú to milý chlapci a najmä Martin, on sa mi aj trochu páči. Neviem čím to je ale takí ľudia ako on, ma priťahujú. Žeby preto, že je basák, metalista, má pekné oči a pekné číro? Ani sama neviem, ale je sexi.
Zobrala som skicár a ľahla som si na brucho na posteľ. Chcela som dať na papier moje pocity, ale nemala som ani fantáziu to nejako vyjadriť, tak som to nechala tak. Zbehla som do kuchyne si niečo zajesť, už som bola hladná a v škole na obedy nechodím. Uhm, ako pozerám opäť robila mama nákupy ako u milionárov. Radšej som si zohriala rizoto.
Zvoní mi mobil. Volá mi Miňo. „Ahoj nevybehneme von?“ „Ahoj. Môžeme, kde sa stretneme?“ „Za polhodinu som u teba.“ „Dohodnuté tak ťa teda čakám, ahoj.“ Za chvíľu je tu Miňo, musím sa prezliecť. Ale čo si oblečiem? Dám si na seba čierne rifle a tričko dáke. Hej to bude ono. Ešte vlasy trošku stupírujem. Už počujem zvonček, už je tu!