Basnicky.sk

Sedím na verande a rozmýšľam o mojich životných cieľoch. Každý by som chcela uskutočniť. Chcem byť módnou návrhárkou, chcem navrhovať oblečenia hviezdam, no , možno ňou budem aj ja. Ach, to by bol život. Byť na každej módnej prehliadke a reprezentovať moju tvorbu a vždy sa inšpirovať a ušiť nejaké módne vychytávky. Toto je môj najväčší životný cieľ.
„Anna?“ zakričí mama, hľadá ma. „Som na verande“ kričím jej naspäť. Mama, moja mama, je veľmi priateľská a milá. Mám ju veľmi rada, pretože je ako moja kamarátka, ktorú som nikdy nemala. Jej môžem dôverovať, že ma nikdy nezradí a vždy mi pomôže. „Poď do kuchyne“ volá ma. Tak som teda vstala a išla do kuchyne. V kuchyni okrem mojej mamy, bol aj otec. Otca mám rada ako otca, nie som si s ním taká blízka ako s mamou. Sedí na rohu stola, s položenými novinami pred sebou aj s miskou arašidov, sú jeho obľúbené. „Ako si sa dnes mala Anna?“ spytuje sa ma a ja mu z pohľadom skysnutím ako uhorka odpovedám „V škole bolo fajn, no mohlo byť lepšie. Na biológií sme nič nepreberali, len skúšali tých, čo dostali z písomky päťku.“ „A ty si dostala akú známku?“ „Dvojku.“ V kuchyni ostalo ticho. Mama toto ticho rýchlo prerušila. „Anna, dáš si niečo na večeru?“ „Nie, nie som hladná.“ Ešte som nedopovedala ani vetu a v tom sme začuli silný buchot zo schodov a krik. Sestra! Kričí ako zmyslov zbavená „Pavúk! Pavúk!“ a dupoce dolu schodmi ako slon. Všetci sme sa zľakli čo sa deje. Do kuchyne dobehla celá červená a zadýchaná ja som ju ešte v živote takú nevidela. Mama ju chytila za ruku a zobrala si noviny, aby mohla toho pavúka zabiť. Moja sestra je ešte malé dvanásťročné decko s blonďavými vlasmi a strachom z pavúkov a z tmy. Som rada, že mám 15-násť a vlastnú izbu. Oznámim otcovi, že idem do svojej izby ani sa na mňa nepozrel, len zakýval hlavou.
Prišla som do mojej izby , opakujem MOJEJ izby. Moja izba je veľká, steny má polepené plagátmi mojich obľúbených spevákov a kapiel ako je napr. Black Veil Brides, Metallica a iné, je ich dosť. Pozriem na hodiny, ešte je len osem hodín večer. Ležím na posteli a naťahujem sa po ovládač od televízora a v tom mi zazvoní telefón. SMS-ka! Rýchlo si beriem telefón do ruky a celá natešená si ju idem prečítať, ale keď som zistila, že je od operátora, radosť opadla a zapla som si televízor. Prepínam. Nič. Ďalší nudný večer. Z nočného stolíka som si vytiahla moju rozčítanú knihu a začala som si čítať. Po druhej strane som myslela, že ju môžem akurát odložiť, ale čítala som ďalej. A oplatilo sa! Ten dej ma tak zaujal, že som nedokázala odtrhnúť od nej oči. Čítam. Čítam. Zrazu mama nakukne do izby čo robím, „Anička, už je desať hodín, mala by si ísť spať, zajtra vstávaš do školy.“ Tak som teda s ťažkým srdcom zavrela knihu a šla sa osprchovať.
Osprchovaná, voňavá som ležala v posteli so slúchadlami v ušiach, tvrdšia hudba na vybitie energie a emócií je ako pre mňa stvorená. Milujem ju tak ako sama seba. Ale to som trošku prehnala, ja viem. Ja nie som dokonalá, nemám miery ako modelka a mám svoje chyby. Ale tie má asi každý.
Je niečo po jedenástej, fakt, mala by som ísť spať. Zajtra budem vyzerať ako troska, už sa poznám dostatočne. Tak teda si želám dobrú noc.