Basnicky.sk

Za závesmi z čierneho zamatu v odraze tvojich očí
luna tíško šepká – kto si ?!
po skle stekajú kropaje sĺz z hviezdnatého neba
náhlivo sa k tebe vlečú - moje posledné slová!

Bez slastného povzdychu čo mračná trhá
bez zbytočného ostychu, veď som dávno tvoja
kráčam pomedzi bujné údolie hľadiac k výšinám
až tam, kde počuť výkriky čiernych nemých vrán!

Chvejem sa pri predstave, že tvoje srdce ma už nepozná, keď
medzi nami dvoma sa vynorila priepasť úzkostná
trýznim sa a zbičované srdce ti skladám na dubovom oltári
a tam kde ma tvoja nevšímavosť zamyká v storočnom žalári - ležím na chladnej špinavej zemi - opierajúc sa o horúce ba až vriace steny!

za ktorými sa peklo z tvojich útrob rodí
v láve roztavených ilúzií, čo mi dušou prenikajú
počúvam v sebe umierať nádej poslednú – nádej pridlho ubíjanú

a čo ako divá víla nenachádzam pokoj svätý
túlam sa po nociach a v čierňave nebies trúchlim nad všetkým
moc tvojho odporu ma však drží v ďalekom odstupe
hymna mŕtveho amora mi všemožne, och všemožne - vzdoruje!

snáď iba v jedinej spomienke moju tvár spoznávaš
sťa ako blednúci obrys, čo sa už blíži ku skaze
dnes posledný krát – dnešnú noc búrlivú
šepkám ti - spomeň si na mňa - a nie na inú! stojac v úzadí posledného pokriku - domáham sa tvojho precitnutia z môjho zabudnutia!