Basnicky.sk

Svetu nechýba žiadna z farieb na plátne
v daždi šteklí štetcom hanblivú dúhu
mňa však pychá do oka a dráždi vábne
jeho tienistá tvár v začarovanom kruhu
prebúdza vo mne túžbu

Stratený v bludisku splívam s jeho tmou
čas robí z viet dlhé slohy a z dní holé noci
tak bodám do plátna poslednou cigaretou
túžim uhasiť smäd po jej chuti a ten pocit
neustále ťa prosím

„Tieň, si dobrý parťák, čo pozýva na panáka
vráť mi moje farby, čo vsiakli do plátna
hlboko pod kožu do žíl bezfarebného feťáka
do kútov duše čo uviazla v hrdle prázdna
tá chvíľa je vzácna...“

Trvá len okamih, než triezvosť zlomí jej moc
v objatí melanchólie utápam svoje staré pero
perverzný portrét doby bez zbytočných póz
ponúkam na predaj svoje nahé a zjazvené telo
píšem potichu, no smelo

Vyliaty atrament v prázdnej mysli človeka
je ako bezodný močiar z ktorého niet úniku
nevieš v tom plávať, leješ kávu do mlieka
aj po teba si raz prídu a dajú ti bielu tuniku
vymažú ťa, ako slovo zo slovníku

Tak mi svet podáva miesto ruky zlatisté lúče
a vieru, ktorá je náhrobkom bez mena a dátumu
za to že vidím čierno-bielo platím vysoký účet
závidím ružové pohľady a priemernosť rozumu
ľuďom, čo nestoja ani za korunu