Basnicky.sk

bublinka8  Zobraziť/skryť lištu autora

Svet vo svete

Nádych. Výdych. Nádych. Výdych.. Krásne nedeľné ráno. Prvotriedny mobilný telefón na svojom dotykovom displeji ukazuje pól desiatej. Dve nohy v značkových teniskách, sukňa, ktorá odhaľuje viacero nepekných skrýš ženského tela. Lesklé, potom pokropené čelo, na ktorom sa nebadane rysuje malá vráska. Bez make-upu. Bez zahalení, bez všetkého.
Jeden deň v týždni, pred ktorým sa nemusím skrývať. Počujem len kroky. Pravá - ľavá.. pravá - ľavá. Zrýchlený dych a búšiace srdce. Budem bežať dovtedy, kým sa mi nevymaže z hlavy všetko, čo sa mi dnes v noci snívalo. Prehnané a hlúpe. Nejako tak sa táto udalosť bude vynímať na stránkach môjho denníka. O pár rokov, keď budem mať možno nejakú depresiu, alebo pri nejakej stretávke s kamarátkami ho vytiahnem a spolu s bielym vínom budem tieto zážitky vstrebávať do žíl. Po rokoch. A budem sa smiať. Možno to bude viac vínom, než udalosťou. Ale určite sa všetky zasmejeme.
Modrá, modrá farba ..oči, na prvý pohľad príliš prísne. Keď sa však zahľadím, sú hlboké. Vidím v nich more, možno trochu fantázie mliečnej dráhy a večne tlejúci oheň. Taká tá krehká krása vsadená do dvoch diamantov. Dá sa v nich potápať. A blúdiť... hľadať stratené šperky lesknúce sa na slnku.
Výdych.. dva hlboké nádychy nasledujúce po sebe. Presne tak, ako ma to raz naučil môj brat. „Ak už nevládzeš, si na konci so silami, začni behať ešte rýchlejšie. Prekvapí ťa vlastná sila a ochromí všetko, čo by ti mohlo brániť vo vytúženom cieli.“ Ďalšia z jeho rád. Svaly sa napínali v čoraz rýchlejších intervaloch, krv mi pulzovala v žilách a ja som len žila. Tak jednoducho, prosto. Bez všetkých okrás a líčidiel. Potrebovala som cítiť samu seba, všetku tú energiu.. paru stúpajúcu z betónového chodníka nasiaknutého nepresným zavlažovacím systémom, Indulónovú vôňu starej paničky nahodenej v rúžovom kašmírovom svetríku a pohodlných gumákoch. V hlave mi pulzoval detský smiech, výkriky. Na rohu ďalšej ulice, ktorú som míňala som zazrela dievča. Malo zarosené mihalnice, také ako ľudia zvyknú mať, keď postupom pribúdajúcich rokov zabúdajú na svoje sny. Modré oči miznú v diaľkach, na farbe čoskoro nebude záležať.
Môj zrýchlený pulz ma dohnal až k miestnemu parku. Také zvláštne miesto. Vždy keď som sem vošla, mala som pocit, akoby som počula šepkať staré platany. Vietor láskal mohutné koruny stromov a vrany sa škriepivo dožadovali pozornosti. Keď som bola malá, mama ma sem nikdy nechcela púšťať samú. Vraj sem po zotmení chodí kopu zvláštnych ľudí, ktorých je lepšie nevidieť. Dnešné mamy už nie sú také súcitné k očiam svojich detí. Možno by ich malé oči mali zaspávať spolu s prvými svietiacimi lampami. Možno by sa potom deti dozvedeli pravdu, ako je to stými nočnými svetlami. Ľudia sa boja tmy, niekedy dokonca väčšmi než svetla. V šere tmavých kútov sa nám v očiach začnú opäť vynárať staré zabudnuté sny.. blikajú ako svätojánske mušky a narážajú do pevných múrov ega, ťažko vybudovaných morálkou spoločnosti.
Kdesi v diaľke som začula akési zvláštne zvuky. Ako keď sa dravý vták ženie za korisťou a istota sa odzrkadľuje v krídlach. Krídla. Áno, boli to krídla. Bol to dravý tvor. Mával obrovitánskymi šedými krídlami a zatieňoval slnečný obzor. Mal čierne vlasy a v očiach kúsok tej zakrytej oblohy. Nebolo to romantické ani fádne. Skôr som mala pocit, akoby som sa zastavila v čase. Jediným zvukom, ktorý sa mi dobíjal do tela bol škrekot vrán. Čoraz silnejší a zákernejší. Vták, anjel, či diabol s modrými očami si pomaličky podmaňoval moje telo, dušu, zrak, dych.. všetko, čím som dokázala cítiť. „Ako keď sa draví vták ženie za korisťou.“ V takých momentoch nezáleží na tom, či ste človekom, princovou skrotenou líškou, malou Shakespearovou černoškou alebo Da Vinciho zakódovaným symbolom. Sen sa vpíja do kože a zrazu sa nebojím, že veci ako sny sú pre mňa tabu. Že by som mala rozmýšľať nad životnými pravdami, ktoré vysávajú farbu z očí. Zrazu som malou morskou vílou, stratenou a opäť nájdenou vo svete smrteľníkov, hľadiacou do očí tomu môjmu kúsku raja, tomu teplému kúsku zeme. Dravcovi, ktorý ma svojou žiadostivosťou ubíja a adrenalínom z porážky vracia do hry. Ten malý kúsok oblohy vsadený do dvoch diamantov. A na ničom inom tak nezáleží. Sladký sen rozplývajúci sa na ústach. Škrekot vrán .. hlbšie a hlbšie v mojom vnútri.
Nádych. Výdych. Nádych. Výdych.. Opäť o pár krokov silnejšia.
Už som skoro doma. Opäť v našom premodernizovanom bytíku v centre pulzujúcej metropoly.

Logika nás zavedie z bodu A, do bodu B.
Predstavivosť nás zavedie kamkoľvek.
A.Einstein
Dátum vloženia 17. 10. 2012 18:14
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 3017
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
Neboli pridané, žiadne komenátre