Basnicky.sk

Predbieham zas v čase čas,
vo formu exaktnú a pravú,
zo zeme počuť mŕtvy hlas,
kôš dopadá na moju hlavu.

Dobehol som budúcnosť i Teba,
moja vlastná ruka ho vymrštila,
pár zrniek piesku som ušetril a,
do rúk Ti už len formálne,
svoj trafený košík podávam.

Spoveď pomaly do večnej Valhaly vzlieta,
i keď vlastným mečom zošla z tohto sveta.

Skladám všetky svoje karty,
nemá žiaden zmysel ďalej hrať,
nemám aj tak nijaké tromfy,
ťažko nízkym párom esá prebíjať.

Svojím citom píšem epitaf.

Čo rozum a vek kážu mi,
buduj kamarátstvo, rýchlosti sa stráň,
to ušlo pred plánmi mojimi,
bola si vzdialená a nedostižná ako laň.

Nechcem,nebudem zaslepený lovec,
lebo Ty si príliš krásne vznešená,
by si bola niečia korisť lapená.

Nie som ani veľký sebaistý dravec,
len taký obyčajný albatros malý,
pre krídla snov a predstáv vecí,
na zemi bežnej reality ťarbavý.

V svet fantasy som dúfanie dal,
no ten priveľkým sa mi zdal,
obsahuje v sebe príliš mnoho svetov,
nádej nulová, že by som Ťa v ňom stretol.

Zobudili sa pudy záchovy moje,
už nechcem ďalej bank zvyšovať,
vložil som doň nádejí more,
nemám síl zostať v tejto hre,
skladám karty svoje,

mám Ťa rád.

Láske svojej vykopal som hrob,
a aký má pekný náhrobok,
spomienku, že potešil som Ťa aspoň raz,
zmysel zmyslov, pre šťastie druhých byť,
neprichádzaj k nemu žiadna ľútosť prosím,
nech sa ten nápis na ňom nerozpustí.

Odchádzam, do liečby domova-Liptova,
v kráse prírody isto obživnem,
v rukách blízkych sily naberiem.

A Ty prosím toto v ohni zabudnutia spáľ,
s týmto listom zhorí duša albatrosa,
aby z popola nepochopenia a trápenia,
povstala duša nová – Fénixova.