Basnicky.sk

Na hrane hlbokého vesmíru,
na kúsku najtmavšej oblohy,
na mieste čiernej hmoty víru,
kde svetlo stráca svoje nohy,
nepovšimnutá planéta leží.

V jedinom okamihu hodín času,
medzi pomalým úderom tik a tak,
v poslednom tóne prvého hlasu,
kde nepočuť pokroku vedy vlak,
vnútri ozýva sa tichý plač.

V konečnom bode nekonečnosti,
kde sa všetka gravitácia točí,
pred prvým krokom do večnosti,
Kde začína jeden a nula končí,
väzeň sníva šťastia svet.

Planéta tvrdá ako diamant,oceľ,
ukutá z ľahostajnosti človeka,
z myšlienok, ktoré nikto nechcel,
prúd z kovu sebectva ju obteká,
puká však pod horkými slzami.

Prasklina uvoľnila vlákna sen,
ten zaletel až na vzdialenú zem,
zasiahol ma v srdci,v jeden deň,
jeho príbeh šťastia sveta viem,
a sám v svojom vlastnom väzení,

snívam náš posledný sen.