Basnicky.sk

Sedel som v bare držiac pohár whisky. Tretí posledný. Počúvajúc jazz, ktorý sa z hudobníkovho saxíku dral viac-menej zúfalo a škrekotavo som hypnotizoval poloplné fľaše za barmanom. Posledný glg. Zvláštny pocit v hrdle.
„Zap…“ začul som svoj zachrípnutý hlas, keď som zbadal dôverne známu, jemne zhrbenú postavu v čiernom kabáte.
„Ešte jeden,“ zmenil som svoje rozhodnutie a prenikavo pozrel na chlapa so zdvihnutým obočím, ktorý mi nalieval. Postava v kabáte sa priblížila k baru a sadla si vedľa mňa. Ruky pohodlne oprela o pult.
„Nevrátila si sa.“
Pozrela sa na mňa veľkými zelenými očami, v ktorých sa náhle zračilo poznanie.
„Ja… Myslela som… Že na mňa nebudeš čakať…“
„Do riti! Pracoval som na tej lodi celých posratých 5 rokov,“ alkohol v krvi sa prejavil na mojom slovníku, ale ona na to nijako nereagovala, „a čakal na Teba ako nejaký imbecilný poskok! A ty?! Čo si robila? Užívala si s niekým iným?!“
Nadýchla sa. Tak… prerušovane. Cítil som priam hmatateľne jej vnútorný nepokoj. A predsa, možno sa mi to len zdalo, no mal som pocit, že nie je smutná, že ma tu stretla.
„Prepáč.“
Pomaly som sa začal rozohňovať: „Sedem debilných rokov a ty mi povieš až jedno slovo?!“
Čakal som, že na mňa vyletí, povie nejaký dôvod, všetko vysvetlí, ale jediné, čo som videl bol pokorný výraz. Herečka bola vždy dobrá, ale nechcel som veriť, že zahrala aj ten smútok skrytý hlboko v zreničkách. V bare bolo tmavo a predsa som ho videl. Sníval som, že tam je. Pozorovala ma. Skúmavo a nedočkavo si ma premeriavala. Zisťovala nakoľko som opitý a akoby odhadovala, čo môže povedať bez toho, aby som sa znova naštval. Nevedela, že za tie slová som ešte stále nasratý. Sám na seba. Vypil som pol pohára v absolútnom tichu. Až na ten odporný zvuk derúci sa zo saxofónu.
„Už na tej lodi nepracuješ?“
„Nie.“
Zazvonil jej mobil. Zdvihla.
„Áno. Prepáč. Ráno to vybavím. Jasné, bude to. Ahoj.“
„Niečo dôležité?“ zisťoval som sarkasticky. Posledných 7 rokov to bola vec, ktorú som nenávidel a používal stále viac a viac.
„Nie. Len kamarát. Dlžím mu službu.“
Zdvihol som obočie. Vedel som, že si to všimne, pretože zo mňa nespúšťala zrak.
„Pred dvoma rokmi som šla na tú loď. Povedali mi, že týždeň pred mojím príchodom si odišiel a ešte sa nevrátil. Začala som zisťovať, kde sa nachádzaš, ale… Akoby sa po tebe zľahla zem. Dnes mi zavolal ten kamarát, že ťa videl vchádzať sem. Za to mu dlžím tú službu.“
Vedel som, že klame. Nejako som to cítil, ale potlačil som tie myšlienky na úplne dno podvedomia. Jednoducho som jej chcel veriť. Tak ako vždy. Tak ako celých tých sedem rokov.
„Ja… Chcela som sa s tebou zase plaviť po mori. Poďme! Nájdime si hocijakú loď a poďme! Hneď teraz! Vstávaj! Už ráno budeme na mori,“ ťahala ma od baru. Nechcel som vedieť, ako tú službu vybaví, keď budeme na mori. Nechcel som sa pýtať. Chcel som veriť.
Ťahala ma za ruku preč, von na ulicu a ja som vedel, že rovnako ako ma ťahá za ruku, ťahá ma aj za nos. Zase…