Basnicky.sk

Pod kopcami rieka duní,

starý rybár slzy roní,

voda mu už vrásky plní,

vlasť jeho vraj sa mu cudzí.

Zrazu rybár hlavu stočí,

v diali on ti čosi zočí,

to bojovník sa k nemu rúti,

vari zrobil on zlé čosi?

“Pozdrav pán boh, starý pane!”

“Pochválen´ak v dobrom ideš!”

“V dobrom a či vo zlém idem,

to ti ja teraz nepoviem.

´Bo najskôr ja od teba počuť chcem,

čo ti len tak nemilé je,

po čom sa ti tak veľmi cnie,

že tu takto sám chceš umrieť?”

Starý rybár hlavu dvihne,

slzu sebe z líca zotrie,

do očú chlapovi pozrie,

a pochmúrnym hlasom riekne:

“A zdvihniže hlavu chlapče,

a pozri pozorne tam do diale,

a len pravdu teraz riekni mi,

vari ti ten pohľad nestačí?

Pozriže mi tam do diale,

vari nevidíš, čo najmilšie mi je?

Čo týči sa tam najpyšnejšie?

To, čo človek jediné nezabije?

Veru vlajka naša raz prachom zapadne,

raz hymna poslednýkrát odznie,

raz aj posledný junák v boji padne,

no to, prečo sa mi do hrobu necnie,

týči sa tu pyšne proti mne.

Hľa, tu jediná láska moja!”

ukázal rybár vysoko do neba.

“Tu ja šťastný na tú s kosou čakám,

tu, kde stojí moja Tatra.”

A udreli trikrát zvony na veži,

pozrel vojak pánovi do očí,

zazrel v nich ten výraz kamenný,

i bolo po šťastnom rybárovi.

A ostal rybárovi výraz šťastný na tvári,

rozlúčil sa s ním cudzí bojovník,

nech odpočíva tam, kde najmilšie mu je v pokoji,

nech leží pod Tatrami naveky.