Basnicky.sk

Pozeráš sa na jeho dvere, túžiš zaklopať
No nedokážeš svoj veľký strach prekonať
Bojíš sa že zaklopeš a povedia “my šťastie nemáme“
Tvoju trému a strach z neúspechu nikto vôkol nechápe
Túžiš tam vojsť ale nevieš ako to máš urobiť
Chcela by si vyhrať vojnu ale nevieš ako útočiť
Nakoniec otvorí dvere s tým že nájde úspech
No namiesto toho našla na srdci pluzgier
Vtedy mala pocit ako keby jej posledný vlak ušiel
Nedokáže pochopiť že more môže byť aj bez mušiel
Utekala od dverí dolu schodami
Všetkých ludí porovnávala s potkanmi
Nedokázala sa zmieriť so svojou prehrou
Myslela si že všetko ide s tou správnou mierou
Myslela že jedine čo treba je len sebe veriť
Myslela že keď bude boha prosiť, môže to zmeniť
No len takto náš krutý svet nefunguje
Sám od seba sa žiadny šrób neskrutkuje
Pozerá do zeme s plačom nevinne
Sadá si k nej muž s plánmi precízne
Ponúkne jej pomocnú ruku no ona nevie čo ma robiť
Jedine čo dokázala bolo hlavu skloniť
Muž vstal zo zeme a odišiel od nej preč
Uvedomil si že každý si musí vybojovať vlastný meč
Po chvíli dievča vstane so slzami a naštvaná
Rozbúrená proti všetkým, zo života sklamaná
Povedala si že takto to ďalej nejde
Že musí niečo zmeniť a všetko prejde
Skúsila do svojho života zapojiť city
Skúsila to a výsledok tu bol okamžitý
Keď do svojho života zapojila odvahu
Okamžite to zmenilo jej povahu
Opäť išla hore schodami zaklopať na dvere
Rozhodla sa že nebude skúšať žiadne maniere
Prišla na poschodie a vyrazila dvere
Vošla dnu a zakričala že pre nich to šťastie nieje
Všetci si na ňu spomenuli, že ju predtým vyhnali
Skúšali na ňu triky no ona nechce aby ju prijali
Ukázala im že je od nich už dávno inde
Že už sa za nimi nikdy prosiť nepríde
Odišla a zabuchla dverami
vo vnútri zostalo ticho ako u netmavých
dievča išlo schodami ešte hore vyššie
vyšla na strechu aby bola k svojmu svetu najbližšie
vyšla na strechu a pocítila úsmev
radosť zo života a už žiadny prúser
na streche kde slnko svieti najlepšie
bolo dievča usmievajúce sa ako dieťa najmenšie
bola to odvaha čo jej srdcu pomáhala
bolo to správne uváženie že sa za ničím neponáhlala
pomaly postupne vybojovala si svoj smer
bola to odvaha čo jej pomohla vojsť do tých dvier
aj keď za tými dverami našla sklamanie
vedela že život je samočisté skákanie
namiesto toho aby ju to od šťastia odlákalo
ona sa chopila šance, čo iné jej zostávalo
dokázala si zmeniť svoj život
z ktorého ju nič nedostane mimo
súdiac týmto je na život pripravená
myšlienka zabuchnúť dvere bola dosť vydarená.
Čo z toho vyplýva? Že človek musí mať odvahu
Lebo keď ju nemá ,tak ho tie zle myšlienky dostanú