Basnicky.sk

Zatváram oči v bolesti,
končia sa moje utrpenia a starosti.

Otváram opäť oči,
zelená krajina predomnou,
začínam sa sám seba pýtať,
kde som sa to ocitol.

Prichádza starý muž,
Bože mu hovoria všetci v okolí,
začínam sa ho pýtať,
prečo ma sem poslali.

Tu je miesto pre stratené duše,
myslím že to mi hovoril,
“a teraz mi budeš verný pozvyšok svojho byťia”,
lenže ja som sa ti o to neprosil.

Ľudia tam dole poznajú len utrpenie a samotu,
a ty sa len všemohúcne prizeráš,
“ľudia musia trpieť aby videli moju dobrotu”,
ty nie si žiaden boh, ale úbožiak a judáš.

Zelená tráva v plameňoch sa ocitá,
teraz už viem kde som,
sám Lucifer ku mne prichádza,
miesto tepla cítim v sebe srdce chladené ľadovcom.

Prečo som v pekle?,pýtam sa ho,
“aby si trpel ako nikdy pred tým”,
“všetci ľudia sa dočkajú útrap plameňa pekelného”,
počkaj Satan, teraz sa ti ja o niečom zmienim.

Miloval som jedno dievča z duše celej,
ale srdce mi zlomilo,
tisíc pekiel sa nevyrovná tomuto utrpeniu mysle mojej,
a už vôbec nie tvoje strašidelné divadlo.

Toto je to oslobodenie?,
naveky v spomienkach žiť?,
ja už nechcem viac spomínať,
ja už nechcem viac žiť.

V tom sa začína peklo rúcať postupne,
všetko v tme mizne,
ocitám sa sám v čiernej ničote,
postava v čiernom plášti blíži sa kumne.

Kto si?,pýtam sa jej jasne,
pristupuje ku mne vrúcne,
“ale veď ty vieš veľmi dobre”,
objavuje sa jej tvár z pod kapucne.

Studený pot ma oblial zrazu,
v tej postave seba samého vidím,
výzera ako mŕtvola z obrazu,
čo ma čaká úž teraz pomaly tuším.

“Ja som smrť a budúcnosť”,
“nádej na koniec dávam”,
“zabíjam minulosť”,
“koniec tvojej cesty prinášam”.

A čo bude s nebom a čo s peklom?,
pýtam sa smrti samotnej,
ona sa len usmeje pod kútikom,
“oni sú len hlúpa ľudská beznádej”.

“Všetko to bolo len v tvojich myšlienkach”,
“výmysly ľudskej rasy”,
“najväčší trest je predsa žiť naveky v spomienkach”,
“ja prinášam oslobodenie od tejto spásy”.

A tak zatváram oči, lásku našiel som tu pravú,
guľka z mojej pištole, mi prestrelila hlavu…