Basnicky.sk

Aké pekné hviezdy na nebi tmavom,
až teraz som si všimol,
padám do čiernej rokliny voľným pádom,
ale stále čakám kým padnem nadol.

Po ceste mám zvláštne zjavenia,
ľudské duše sú to asi,
počujem ich strašné náreky a jačania,
možno ľudia to boli kedysi.

Tu hľa vidím malé dievčatko,
veľmi plače,svoju bábiku asi hľadá,
v tom jej niečo hrdlo preseklo,
v kaluži krvi mizne, pritom na zem mŕtva padá.

Ruku za ňou naťahujem, ale zbytočne,
stále padám hlbšie a hlbšie,
stále sa mi zjavujú tieto duše početne,
a ich osudy sú stále horšie a horšie.

Cesta mŕtvych to je,už viem kde som,
ale čo ma na konci čaká neviem,
ale prečo som tu?, veď ja predsa živý som,
celý sa trasiem,čoskoro sa to určite dozviem.

Zrazu cítim zem pod sebou,
konečne som na dno dopadol,
miesto hviezd mám krvavé duše nad sebou,
všade vôkol mŕtva zem,kde som sa to prepadol?

V tom v ďiaľke postavu vidím,
asi kľačí nad hrobom a narieka,
a tak sa k nej opatrne blížim,
pri nej preteká krvavá to rieka.

Prichádzam k nej a hlavu jej otáčam,
ale veď je to tá ktorú som tak miloval,
prečo si tu?som sa jej ticho opýtal,
ale ona stále plakala a ja som tam len tak stál.

Prečo si ma opustila?musel som sa opýtať,
zrazu cítim že mi srdce krváca,
“ja som ťa nikdy nemilovala a nikdy nebudem milovať”,
zmysel môjho bezvýznamného života sa pomaly stráca.

Ona stále plače,ale nie už ako pred tým plakala,
miesto sĺz jej krv po tvári stekala,
vstala,vošla do tej rieky a ako krv v krvi sa rozpila,
jej meno bolo na tom hrobe pri ktorom kľačala.

S radou na duši vstávam a idem ďalej,
spod zeme sa začínajú hroby vynárať,
zrazu sa ocitám na cintoríne, vo mne je len beznádej,
čierne havrany pod kvavým nebom začínajú prilietať.

Čítam tie mená na náhrobných kameňoch,
všetci koho som poznal,miloval a nenávidel sú tam,
prichádzam k poslednému hrobu,ktorý je v plameňoch,
ale veď na tom hrobe sa ja sám ocitám.

Ale veď to nie je možné,veď ja stále žijem,
zrazu pozriem na seba a navôkol,
svoje biele ruky bez krvi a života pozorujem,
veď ja som celý čas mŕtvy bol…