Basnicky.sk

A srdce zaplakalo nad hrobom lásky,
keď si spomenulo ako spolu tvorili dušu i telo.
A krásne spomienky vystriedala zlosť a nenávisť,
pre zradu lásky už chce prestať žiť.
A anjel kázal srdcu k Bohu svoje prosby obrátiť,
aby sa uzdravilo a mohlo svoj život pre novú lásku žiť.
A v tom srdce pochopilo to, čo už dávno chápalo,
že lásku k láske už dávno v zabudnutie zmenilo.
Ako hviezda v agónii pomaly umierajúca,
tak láska v temnote zabudnutia sa stráca.
Rozmazaná krajina, kde osamelý hrob a nad ním srdce stojí,
a obloha k zemi slzy ľútosti a žialu roní.
A vietor nebom vyslaný zvesť zmeny do krajiny vnáša,
a ranené srdce pred hrobom lásky na kolená zráža.
Obloha černie a nebo hustejšie prší,
dážď hojí rany srdca a prináša pokoj jeho duši.
A srdce svoje myšlienky k Bohu uprelo,
a k nebesiam otázku vyslalo.
Budem ešte schopné niekedy milovať,
komu mám svoju lásku darovať.
A vietor sfúkal lístie na hrob lásky,
z nich vytvoril podobizeň krásky.
Z podobizne žiara k nebesiam začala stúpať,
a krajina sama pod sebou sa otriasať.
A z bleskov k zemi udierajúcich ohne vzplanuli,
rieky sa pod náporom nebeských sĺz k ohňu vydali.
A z boja živlov popol vznikol,
ktorý vietor k podobizni sfúkol.
A blesky mocne do pier z lístia udierali,
lásku zo spánku mŕtvych prebúdzali.
Láska opäť k životu vzkriesená,
k nebesiam je z hrobu vyslaná,
aby sa od Boha k životu nadýchla,
a svoje poslanie v očiach jeho zazrela.
Z nebies v bielom svetle sa k zemi nová láska spustila,
aby srdce z bezvedomia a strachu prebrala.
A srdce samé seba sa pýtalo,
čo v ňom lásku znova prebralo.
Bola to láska z mrtvyvch k živým vzkriesená,
a do tela krásky z lístia vtelená.