Basnicky.sk

Spŕška iskier rozohriala chladný vzduch, keď bojovník v paladiovom brnení narazil o skalu, od ktorej sa odštiepilo niekoľko drobných kameňov, ktoré potichu dopadli do trávnatého porastu. Oblek našťastie absorboval väčšinu sily nárazu, takže sa jeho obyvateľovi nič vážneho nestalo. Napriek únave a šoku zo zásahu sa dokázal vzpriamiť a vytiahol záložnú dýku nabitú temnou energiou. Postavil sa zoči-voči svojmu protivníkovi s vedomím, že tento súboj môže byť jeho posledným. Cez kryštálový priezor helmy sa zadíval na démona, ktorého vyvrhlo samotné peklo.

Dva a pol metra vysoký zubáč zaručal na svoju korisť, pričom mu z tlamy vyletel vodopád lepivých slín a pripravil sa na uštedrenie ďalšej rany. Z hlavy mu svietili červené gule, oči, ktorými rozsieval okolo seba strach a hrôzu. K oblohe mieriace zatočené rohy na vráskavom čiernom čele brneli energiou poňatou do seba každou kvapkou krvi, ktorá po nich stiekla. Jeho chápadlá, ktoré sa mu tiahli miesto rúk boli zakončené obrovským ostňom, ktorého tvrdosť už raz pocítil. Telo pokryté šupinami, ktorých hustota zabraňovala prieniku akéhokoľvek projektilu sa vzpružilo a pripravilo sa na skok. Prikrčené nohy boli porastené hrubou čiernou srsťou – jediné slabé miesto, ktoré mohol vojak využiť vo svoj prospech.

Bojovník sa vôbec nehýbal. Stál s dýkou v ruke a rozmýšľal nad svojím ďalším činom. Žiadne tréningy ani štúdia starých démonov ho nemohli pripraviť na priamy kontakt so smrťou. Vedel, kde má tento splodenec pekla svoje slabé miesto. Boli to šľachy na nohách, kúsok nad pätou, kam sústreďoval celú svoju váhu. Ak sa mu ich podarí preťať, tak má akú takú šancu prežiť súboj. Len ako sa dostať k jeho achilovke, keď neustále vlniace sa chápadlá tvorili nebezpečnú gilotínu a všetko, čo sa k nim priblížilo preťali na dva kusy? Pohľadom hľadal svoj meč, ktorý mu pri náraze vyletel z ruky. Nikde ho nevidel. Ostal tak vyzbrojený runovou dýkou, čo bola v porovnaní s obrovskými ostňami zubáča len nepatrná ihla.

Avšak už vo svojich ôsmich rokoch sa naučil, že veľkosť nič neznamená. Pri každodenných cvičeniach bol svedkom toho, ako malí, ohybní a rýchli učni dokázali premôcť tých veľkých a mocných. Otec mu hovorieval, že veľkosť je v mnohých prípadoch slabosť, hovorieval, že veľká váha súpera sa dá vždy použiť ako vlastný spojenec.

Nepriateľ sa rozhodol, že nebude dlhšie čakať a rozbehol sa, aby zasadil smrteľnú ranu. Maryl sa pokrčil, pripravený vyštartovať vo chvíli, kedy bude démon v tesnej blízkosti a tak sa dostať zaňho. Zubáč akoby počítal s týmto jeho plánom, rozprestrel vlniace sa chápadla po bokoch svojho tela, znemožňujúc mu pohyb na stranách.

Maryl ostal pokojný. Plán mu zatiaľ vychádzal. Rozpamätal sa na to, ako raz jeho otec porazil duacenta – obrovského démona vzhľadom pripomínajúceho slona tak, že sa mu prekotúľal pomedzi nohy a zasadil smrteľný úder beštii priamo do srdca. Na brnenie mu vystrekla odporná tmavo čierna krv a skonávajúci démon sa po niekoľkých prebehnutých metroch zrútil bezvládne na zem s otcovým mečom stále zabodnutým v bruchu. „Pamätaj si tento únikový manéver!“ povedal mu vtedy, „Prídu dni, kedy ho budeš potrebovať.“ Toto bol ten deň.

Červené oči žiarili smrťou, keď sa zubáč približoval k prikrčenému Marylovi. Ten sa však ani nepohol. Vedel, že keď skočí príliš skoro, nepriateľ bude mať dostatok času na reakciu a posledná šanca ako sa zachrániť zhorí spolu s jeho dušou v pekle. „Nikdy sa nemôžeš prestať ovládať!“ hovorieval otec, „V momente, kedy stratíš koncentráciu a dovolíš citom, aby ťa ovládli, strácaš schopnosť reagovať a tým v súboji aj svoj vlastný život.“ Chápal čo tieto slová znamenajú. Keď sa boj začal, videl ako jeden po druhom umierajú jeho spolubojovníci, ktorí nevedeli dostatočne potlačiť svoje emócie. Tí čo bojovali v hneve. Aj tí, ktorí niekoho milovali. Strach im zatienil myseľ a neboli schopní včas reagovať na hrozbu. On však nepatril do žiadnej s týchto skupín.

Jeho matka zomrela pri pôrode a otec zmizol v deň, kedy zavŕšil tréning. Bol sám. O čo vlastne bojoval? O svoj život, ktorý aj tak nemal inú budúcnosť ako zomrieť v tejto nekonečnej vojne ľudstva s démonmi? O prežitie, ktoré aj tak nemalo šancu na úspech? O úctu? Kto by mu ju dal? „Tvojim poslaním je ochraňovať ľudí pred hrôzami zlého.“ znovu počul slová prísahy, ktorú skladal, keď završoval tréning, „Obetuješ svoj život za prežitie ľudstva a budeš chrániť deti Zeme pred Ním?“ Znovu uvidel svojho otca ako sa nad ním skláňa, keď si pri výcviku zlomil nohu: „Niečo takéto ťa v boji nemôže odradiť, Maryl, vstaň a dokonči úlohu!“ Obraz sa mu rozplynul pred očami akurát vo chvíli, kedy sa zubáč dostal do tesnej blízkosti.

Pevnejšie zovrel rukoväť dýky vo svojich rukách a vrhol sa vpred, priamo medzi démonove nohy. Ten s ohlušujúcim treskom narazil hlavou o skalu, kam pred tým dopadol on a ostal nehybne ležať. Maryl sa postavil a víťazoslávnym pohybom preťal obe dve achilovky. „Už sa nepostavíš!“ zakričal spoza helmy. Pohľadom našiel meč, prešiel k nemu a zasadil smrteľný úder, ktorým preťal monštru lebku v mieste, odkiaľ vyrastali jeho rohy. Gejzír tmavej krvi mu ostriekal brnenie. Zubáč bol mŕtvy.

Keď sa obzrel za seba, stihol zazrieť len chápadlá, mieriace na jeho hlavu.