Basnicky.sk

Mala som mnoho milencov. Zažila veľa vášnivých večerov, veľa sexuálnych hrátok, veľa vyznaní lásky a viet typu „Zavolám ti“. Mnohí si o mne myslia, že som pobehlica. Obyčajná cundra, ktorá balí každého chlapa, na ktorom jej oko spočinie. A ich záväzky že mi nevadia. Sčasti to pravda je, sčasti nie.
Viete, každý na vás hodnotí len to, čo sám chce. Nikto sa nepozrie na celý váš život, na celý váš príbeh. Všetkých zaujíma len jedno: škandály. A tých som ja mohla vyvolať dosť. Šancí bolo neúrekom.
No sex bol pre mňa len prostriedkom, ako sa vyrovnať so svojim pohnojeným osudom.
Boli sme traja, ja najstaršia. A keď nám zomreli rodičia, musela som sa o svojich súrodencov postarať. Môj osobný život šiel do pekla, žiadny manžel, žiadne vlastné deti. Bola som na všetko sama, a jediný spôsob, ako som dokázala mierniť frustráciu, že si nemôžem založiť vlastnú rodinu, bol sex. Tvrdý, rýchly, nezáväzný.
Som Soňa Fabiánová.
Herečka.
A toto je môj príbeh.


I. kapitola

Všetci, s ktorými som kedy spala, boli krásni. Neskutočne, ba až hriešne príťažliví. Hej, Floriána to vystihovalo do bodky. Myslím tú hriešnosť. A práve tak sa všetko začalo.
„Zlato, nemôžeš si to tak brať,“ utešoval ma v to ráno Bruno. „Ty nie si žiadna kurva.“
„Ale som, a riadna. Nemala som ho pretiahnuť!“ hej, svedomie mi vtedy fungovalo bezchybne.
Bruno sa však nevzdával. „Ako sa to hovorí? Neplač nad rozliatym mliekom. Vysyp aj cereálie a raňajkuj ďalej,“ usmial sa.
Práve pre ten jeho nadhľad som si Bruna zamilovala. Bol fakt zlatý. A mal dobré srdce. V ten deň mi ale do smiechu nebolo.
„Lenže tu ide o princíp. Ako som len mohla, Florián je...“
„Stop,“ zastavil ma kývnutím ruky. „Práve pre to, že je tým, čím je, sa mal ovládať. On by mal cítiť vinu, on zlyhal. Porušil sľub, sklamal svojho veľkého šéfa.“ Odpor v jeho hlase sa nedal nevšimnúť. „Takže ak chceš počuť môj názor,“ pokračoval, „je to len jeho vina. Hrá sa dokonalého svätca, no pritom je to smilník prvej kategórie. Pche, všetky tie jeho rečičky o čistote. Nech si nimi vytrie zadok.“
Podarilo sa mu vykúzliť mierny úsmev na mojich perách. „Si dobrý rečník, Bruno.“
„V tom je tajomstvo úspešného herca,“ uškrnul sa.
„Ja som žiadanejšia.“
„Veru, veru, Marilyn Monroe má veľkú konkurentku,“ vyhlásil.
„Ale ona je predsa po smrti.“
„Veď práve.“
Pokrčila som čelo. „Nechápem.“
„To mal byť kompliment.“
„Ale v niečom som jej fakt podobná.“
Zatváril sa zmätene.
„Aj ona chrápala s kvantom chlapov. Toho prezidenta jej však závidím.“
„S tým našim by si si veľmi neužila.“
Prikývla som. „Viem, je to stará vykopávka.“
Výčitky svedomia pomaly odlietali do teplých krajín, spomienky na minulú noc sa taktiež odplavili, a ja som sa dokázala opäť tak jednoducho, nekomplikovane usmievať, a vychutnávať si Brunovu spoločnosť.
S Brunom sme sa zoznámili pred piatimi rokmi, keď nastúpil do nášho divadla. Môj prvý dojem? Konkurent dona Juana. Vyštartovala som po ňom rýchlosťou svetla. No situácia, do ktorej môj pokus o sex vyústil, bola nanajvýš komická. Bruno na mňa totiž vychrlil to trojpísmenkové slovo. Môj šokovaný výraz ho prekvapil, a keď som sa ho spýtala, či to bol len žart, s chuťou sa rozosmial. Vtedy som sa cítila dotknutá, no dnes som rada. Lebo ak by tie skutočnosti boli iné, s určitosťou viem, že by sa z nás nestali kamaráti na život a na smrť.
Bruno ma ďalšiu štvrť hodinu zabával svojimi historkami, a práve keď sme prešli na naše trapasy na javisku, pípla mi ememeska.
„Od koho je?“ spýtal sa Bruno, keď som siahla po telefóne.
„To číslo nepoznám.“
„Možno omyl.“
„To hneď zistíme.“ Zvedavo som ťukla na Otvoriť.
Obsah správy ma však desivo zamrazil.
Bola to fotografia.
A na nej ja.
A Florián.
Boli sme nahí a v mojej posteli.

***
„Ale ako je to možné?“ nechápala som. „Veď sme tu boli sami, tak kto...“
„Niekto musel byť v dome.“
Zmeravela som.
„Uvažuj logicky, Soňa. Si známa herečka, máš mnoho obdivovateľov. A bohužiaľ realita je taká, že fanúšikovia často oplývajú zvýšenou dávkou voyerizmu, alebo dokonca psychopatizmu. Nie je také ťažké zistiť si tvoju adresu, Nitra nie je New York.“
Potrebovala som si niečo dať. Prosebne som spočinula očami na karafe s whisky a Bruno nám obom nalial.
Uchlipla som si poriadny dúšok. „Prečo si myslíš, že je to nejaký psychopat, a nie chladnokrvný vydierač?“
„No,“ sadol si vedľa mňa, „k tej fotke nebol priložený žiadny odkaz ani pokus o vydieranie, tak preto.“
„Ale keď som na to číslo pred chvíľou chcela zavolať, nedalo sa. Už neexistuje. Ten človek ho po odoslaní ememesky zničil. Podobá sa to na dobre premyslený čin, nie na útok psychopata. Vedel, čo robí. Chcel zostať v anonymite. A to mu vyšlo.“
„Florián.“
„Čože?“
„Vsadím krk na to, že je to jeho práca.“
„Prečo by to robil? Škodil by tým aj sám sebe, nemyslíš?“
„Možno práve o to mu ide. Odpútať pozornosť.“
Vylúčené. Floriána som poznala už nejaký ten piatok. Niečoho takéhoto by nebol schopný. Alebo áno? Čo ak je to v skutočnosti šialený maniak?
Musím uznať, že ten môj myšlienkový pochod bol absurdný. On skrátka nebol ten typ.
„Tak kto teda?“ ozval sa Bruno. „Denis ani Lea to asi neboli.“
„To ťažko, moji súrodenci by ti to nikdy nedovolili. Navyše boli až do rána na Jakubovej párty.“
„Mala by si to nahlásiť polícii.“
Skoro som sa zadrhla. „Šibe ti?“ vykašliavala som whisky z úst. „To nemôžem urobiť! Ak by sa to dostalo do médií, ľudia by ma zlinčovali! A moja kariéra by odletela na Mars!“
„Dobre, čo teda chceš robiť?“
Pokrčila som plecami. „Neviem.“
„Soňa,“ vzdychol si, „niekto bol v tvojom dome a sledoval ťa. Som si istý, že sa to bude opakovať, a tentokrát to nezostane len pri nevinnej ememeske.“
Nerada som to priznávala, ale Bruno mal pravdu. Bola by som hlupaňa, keby som si myslela, že táto fotografia bude jediná. Lenže čoho sa zachytiť? V tomto meste žije takmer stotisíc ľudí.
„Čo teda navrhuješ?“
„Najmi si súkromného detektíva. On nepotrebuje kvantá dôkazov ako polícia, a je diskrétny, nikto sa nič nedozvie.“
Znelo to dobre, ibaže... „Nijakého nepoznám.“
„Ja hej.“
„Odkiaľ? Nikdy si mi nič také nespomínal.“
„Raz ma nachytal v posteli s manželom svojej klientky.“

***
„Môžete mi povedať, prečo sme sa stretli tu a nie u vás, slečna Fabiánová?“ spýtal sa detektív, len čo večer vošiel do Brunovho bytu.
„Žijem s dvoma mladšími súrodencami a nebola by som rada, keby vedeli, čo sa deje.“
„Aha.“ Podozrievavo zúžil oči. „A Bruno je váš...?“
„Nie som jej milenec ani nič také, ak vás to zaujíma. Nezmenil som orientáciu. Soňa a ja sme najlepší kamaráti.“
„Tak teda,“ usmial sa detektív, „porozprávajte mi, čo presne sa stalo. Pekne po poriadku.“
A tak som sa rozrečnila. Začala som tým, ako ku mne predchádzajúcej noci prišiel Florián.
Bola som vtedy vo vile sama. Denis s Leou boli na Jakubovej párty, Bruno vymetal vychýrený gay podnik, Robo robil opatrovateľku detí jeho sestry, a Daniel sa venoval svojej žene. Iste, bola tu ešte Blanka, ale na ženskú spoločnosť som chuť naozaj nemala.
Obklopila ma hustnúca samota. A frustrácia. Opäť raz sama.
Takže som pomaličky uchlipkávala víno. Samozrejme červené. Vnorila som sa do mäkkej pohovky a snažila sa nemyslieť, keď sa ozval zvonček.
Za dverami stál Florián. „Šiel som náhodou okolo a videl som, že sa svieti.“
Tak túto otrepanú repliku z kolumbijských telenoviel som poznala naspamäť. „Mhm, poďte ďalej.“ Že bola chyba vpustiť ho, som si uvedomila veľmi neskoro. Až keď sme to víno pili spoločne.
„Ste tu sama?“ opýtal sa zvedavo.
„Áno. Moji súrodenci sú na párty Denisovho spolužiaka.“
„Ktorého? Jakuba Ilavského?“
Napila som sa. „Hej.“
„A čo Daniel, jeho otec?“ rýpol.
Tvár mi zalial rumenec. Dočerta, načo sa ma na neho vypytuje?
„Nemala by si sa viac miešať medzi neho a Oľgu.“
Mala som pravdu, prednáška na tému mravná čistota. „Vy si myslíte, že to neviem?“ zaútočila som. „Lenže túžba je silnejšia.“
Aj on bol príťažlivý. No nedostupný. Nedosiahnuteľný. Aspoň som si to myslela.
Až kým som ho nepoliala vínom.
„Och, bože, prepáčte,“ bľabotala som, kým som mu čistila poliaty rozkrok. „Som nemožná.“
„Nič sa nestalo. Nechajte,“ snažil sa ma zastaviť. No ja som ruku z jeho rozkroku dať preč odmietla, ako správna žena domáca som tú škodu hodlala po sebe upratať. To som nemala robiť.
Zarazila som sa, až keď stvrdol. A pozrela do jeho vzrušených očí. Plamene z nich šľahali sťaby z pekiel.
Bolo rozhodnuté.
Vrhli sme sa na seba ako dve šelmy, divo a nenásytne.
Než sme vošli do mojej spálne, boli sme polonahí a naše šaty sa váľali všade po podlahe.
Bolo to šialenstvo. V tom okamihu mi celý patril, a patrila som aj ja jemu. Od rozkoše som priam kričala, moje vzdychy boli hlasnejšie než potlesk divákov po predstavení.
To milovanie bolo doposiaľ najkrajšie.
A Floriánov biely kolárik, pohodený na dlážke?
Ten ma v tej chvíli vôbec nezaujímal.