Basnicky.sk

Stratený a bezduchý blúdim tmavým lesom
Márne hľadám cestu, stále neviem kde som.
Chcel by som nájsť správny smer,
Smer, ktorým sa vydať mám,
No opak pravdou stáva sa a do tmy upadám.

Keď už myslím, že beznádej ma bude svetom sprevádzať,
Tam v diaľke vidím niekoho, niekoho prichádzať.
Je tak nádherná a tajuplná na pohľad,
Kráča tak zľahka až pristúpi mi na dohľad.

Jej tvár je hebká a nežná ako zamat,
Kto sa jej zahladí do očí, nedokáže klamať.
Jej vôňa pripomína konvalinky,
A jej krehký úsmev sladký ako pralinky.

Je to pocit neopísateľný a zároveň tak krásny,
tma sa pomaly vytráca a cieľ je jasný.
Cesta ktorá nemá smer my zrazu zmysel dáva,
To čomu som prestal veriť vo mne opäť vstáva.

Avšak taktiež hľadá niečo, čo dávno už stratila,
Niečo nádherné, v čo prestať verila.
Hľadá nádej, lásku, nový začiatok života,
Pretože doteraz ju obklopovala len temnota.

Prešli sme tým lesom a vyšli sme na pláž,
Bolo to ako v rozprávke, ako od Moneta koláž.
Jej slová boli rozumné a mne zmysel dávali,
Po viacerých rozhovoroch, kamarátmi sme sa stávali.

Ukázala mi to, čo ostatný priatelia jej nevidia,
Diery v jej duši a v srdci jej prežitia.
Dodal som jej silu a pomohol vstať zo zeme,
Máme novú nádej, nie dnes nezomrieme.

Sledovali sme slnko ako sa strieda s mesiacom,
Cyklus jej života správaní sa meniacom,
No na večnosť to byť nemôže a preto rozlúčiť sa musieť budeme,
Ale verím, že nie na dlho a opäť sa raz stretneme.

Budem sedieť na kameni a rozprávať sa s bohom,
Ten ma bude počúvať a smiať sa mojim plánom.
V tom prídeš ako anjel a chytíš ma za ruku,
Odídeme spolu nie vo svetle, no za súmraku.