Basnicky.sk

Dám ti priehršteľ plnú opustenia
Agóniu samoty
Rakovinu zožierajúcu uzavretosťou
Dám ti nekonečný orgazmus strasti
Búrku večných spútaní
Zmrákaní sa nikam
A závisti za hory k tým,
čo v tvári nesú úsmevy
a rozdávajú si bozky
A zabudnutia nedám ti,
nech rany večne mokvajú

Nech bez spánku mňa precítiš a pocíť ma hneď namnoho
Nech nenávisť sa odrazí a šľahne späť ti do tváre,
chrstne ti strach, tak smieš sa báť, lebo hnevu ti niet čo smieť.
Ty plaz sa v slabosti jak mám ja keď teraz tu sa plazievam
A zdvíhaj ruku, nech hanbe a popuku sa prizeráš.
Nech hanená si, na smiech si, terč rúk mávnutí, spiknutí,
nech banovať ťa donúti každé z malých odmietnutí.
A vzdať smú sa ťa tí, čo si im odovzdala osud svoj,
hoc banuješ, hoc trháš sa, vrháš svoj pohľad krvavý,
nie je špitálom bezduší, ni hospicom, ty navždy trp.
No jediný, čo odpustiť ten naivný ti smie, som ja.
V blatách cáp sa a rev si krič, kým hrdlo v krvi nepuká
Kým nedusí sa slabotou, a pýta si čo za sĺz len
Nie, nesmieš nič, ja šaliem tu, ty zviazala si ma v pút lem
A záchranu? A spasenie? Nechaj si dobrodenie v ďas
Prajem ti to, čím oplývaš, no nezhodíš to tento krát
Oceán večný výčitiek, Pacifik v nich až spočinutí
Nech to čos´ mi dala ty dnes ma v kolená pád ťa donúti

Tak čo? Už dosť? Nie, neviem sám
Bažím sa, niet mi dosť, ó nie
Videl som jeho pohľad
A nakazil som sa
Z tých bodavých a bodajúcich som dnes ja
Zajtra budem zasa plakať
Ale dnes ochutnáš ty
Najsladšie sféry utrpenia